Miláno - Milánska katedrála


Miláno


Don Stefano Gobbi

 


Don Stefano Gobbi - zakladateľ mariánskeho kňazského hnutia


Zakladateľ mariánskeho kňazského hnutia Stefano Gobbi sa narodil 22. marca 1930 v Miláne. Zomrel 29. júna 2011.

Kňaz Stefano Gobbi sa 8. mája 1972 zúčastňuje púte do Fatimy a v kaplnke Zjavenia sa modlí za niektorých kňazov, ktorí nielenže zradili svoje povolanie, ale snažia sa zjednotiť v združenie odbojné voči cirkevnej autorite.

Akási vnútorná sila ho núti, aby mal dôveru v lásku Panny Márie. Matka Božia ho použije ako skromný a chudobný nástroj a zhromaždí všetkých kňazov, ktorí prijmú jej výzvu a zasvätia sa jej Nepoškvrnenému Srdcu, aby sa pevne zjednotili s pápežom a s Cirkvou s ním spojenou a aby privádzali veriacich do bezpečného útočišťa jej materského Srdca.

Tak by sa vytvoril mocný šík rozšírený vo všetkých častiach sveta a zhromaždený nie ľudskými propagačnými prostriedkami, ale nadprirodzenou silou, ktorá pramení z mlčania, modlitby, utrpenia a zo stálej vernosti vlastným povinnostiam.

Don Stefano žiadal vnútorne od Panny Márie malé znamenie súhlasu a ona mu ho dala pred koncom toho istého mesiaca v Nazarete vo svätyni Zvestovania.

Mariánske kňazské hnutie vzniklo z tejto jednoduchej vnútornej inšpirácie, ktorú Don Stefano dostal pri modlitbe vo Fatime.

Ale čo teraz robiť konkrétne?

V októbri toho istého roku sa pokúsil o nesmelý začiatok priateľským stretnutím troch kňazov v modlitbe vo farnosti Gera Lario (Como). Správu o tomto hnutí uverejnilo niekoľko katolíckych novín a časopisov.
V marci 1973 bolo prihlásených asi 40 kňazov. V septembri toho istého roku sa konalo prvé národné stretnutie v San Vittorino neďaleko Ríma. Zúčastnilo sa ho 25 kňazov z celkového počtu 80 vtedy prihlásených kňazov.
Od roku 1974 sa začali konať prvé večeradlá modlitby a bratskej lásky medzi kňazmi a laikmi. Postupne sa rozširovali v Európe a vo všetkých častiach sveta.

Do konca roku 1999 don Stefano Gobbi viackrát navštívil všetkých päť kontinentov, aby predsedal oblastným večeradlám. Vykonal 1027 letov lietadlom a mnohé cesty vlakom, autom a predsedal 2652 večeradlám, z ktorých bolo 1253 v Európe, 1006 v Amerike, 105 v Afrike, 146 v Ázii a 146 v Oceánii.
To je dôkaz, ako sa Hnutie v týchto rokoch všade podivuhodne rozšírilo.













Rýchle vyhľadávanie

01. Čo je Mariánske kňazské hnutie
02. Zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie
03. Jednota s pápežom a Cirkvou s ním zjednotenou
04. Žiť svoj krst
05. Byť svedkami spojenia a jednoty
06. Záväzok obrátenia
07. Večeradlá
08. Pomoc Cirkvi
09. Don Gobbi: Modrá kniha

 

 

 



Don Gobbi pri návšteve Prešova

 

Čo je Mariánske kňazské hnutie

MKH je malé semä, zasadené Matkou Božou do záhrady Cirkvi. Veľmi rýchle vyrástlo na veľký strom, ktorý rozprestrel svoje konáre do všetkých častí sveta.

MKH je dielo lásky, ktorému Máriino Nepoškvrnené Srdce dalo dnes vzniknúť v Cirkvi, aby tak pomáhala všetkým svojim deťom prežívať strastiplné časy očisty s dôverou a detinskou nádejou. V tejto dobe vážnych nebezpečenstiev prichádza Matka Božia do Cirkvi neprestajne a bez váhania, aby pomáhala predovšetkým kňazom, synom svojej veľkej materskej lásky. V tomto diele samozrejme používa nástroje: zvlášť si vyvolila kňaza Stefana Gobbiho. Prečo? Na jednej strane tejto knihy je toto vysvetlenie:
„Vyvolila som si teba, pretože si ten najneschopnejší nástroj; tak nikto nebude môcť hovoriť, že je to tvoje dielo. MKH musí zostať výhradne mojím dielom. Tvojou slabosťou ukážem svoju silu, tvojou ničotou ukážem svoju moc.“ (16. júla 1973)

MKH nie je teda nejakým – i keď chvályhodným – spolkom, so stanovami a vedúcimi funkcionármi, ktorý by založil nejaký kňaz alebo nejaká horlivá duša, ale je to „jeden duch“, ako to šťastne vytušil Sv. Otec Ján Pavol II. Je to niečo nehmatateľné, ale napriek tomu silné a živé, ako býva to, čo dáva Boh. Hlavným cieľom Hnutia je žiť zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Zveriť sa Márii znamená pre kňaza brať svedomitejšie svoje zasvätenie, ktoré sme učinili Bohu v deň svojho krstu a kňazského svätenia.

MKH sa stáva skutočnosťou nie v číslach, zvučných menách, v účinnej organizácii, ale v miere, do akej počúvame Pannu Máriu a spolupracujeme na diele Ducha Svätého na chválu Najsvätejšej Trojice.
K duchu Hnutia patrí ten, kto – či zapísaný alebo nezapísaný – sa zasvätí Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu, snaží sa toto zasvätenie dôsledne žiť, pracuje v poslušnosti a na prospech Cirkvi a pomáha i veriacim žiť v tejto oddanosti Matke Božej.

Hnutie prijíma všetkých kňazov, diecéznych i rehoľných, bez rozdielu veku a postavenia. Prihlasujú sa doňho kňazi mierni i horiaci horlivosťou, takisto ako zatrpknutí negatívnymi skúsenosťami osobnými alebo v apoštoláte. Srdce Matky Božej je otvorené všetkým jej synom. Jej ruky zhromažďujú a zjednocujú kňazov bez posudzovania a uprednostňovania.

Mária nedáva pri voľbe nikomu prednosť, ale rozhodne sa obracia ku všetkým: „Čo ti oznamujem, syn môj, nie je určené len pre teba, ale pre všetkých mojich synov kňazov, ktorých ja zvlášť milujem.“ (29. augusta 1973)Voľba sa uskutočňuje zo strany tých, ktorí prijímajú jej materskú výzvu.
Kto chce pristúpiť k Hnutiu a byť informovaný o jeho činnosti, nech sa prihlási národnému či oblastnému ústrediu, alebo – ak tieto ešte neexistujú – nech sa písomne prihlási do Talianska na adresu:
Movimento Sacerdotale Mariano
Via Terruggia, 14
20162 Milano (Italia)

Takáto prihláška by však bola bezcenná, keby chýbala vnútorná účasť a ešte viac: stála vôľa žiť – a pomáhať iným žiť – zasvätenie Panne Márii.

Je vhodné pripomenúť, že Matka Božia, keď hovorí o svojich milovaných synoch, neobracia sa len k tým, ktorí sa oficiálne prihlásili do MKH, ale ku všetkým biskupom a kňazom, ktorí sa jej zasvätili a snažia sa žiť ako jej zasvätení.

Záväzok úplného zasvätenia Máriinmu Nepoškvrnenému Srdcu dáva kňazom hlboký pocit dôvery a radosti. Dáva veriť v konkrétnych situáciách, že Panna Mária je stále nablízku pripravená nám pomôcť tak, ako by to urobila každá mama – ba ešte lepšie než ona. Vyvoláva pocit istoty i uprostred osobných bolestí a neistôt dní, ktoré prežívame.

Tak prichádzame k jadru evanjeliového posolstva, k viere v Božiu Prozreteľnosť, ktorá nás vedie k prijímaniu všetkých životných situácií s detinskou dôverou maličkých, ktorí sa celkom odovzdávajú Otcovej láske.
Tak sa minulosť zveruje nekonečnému milosrdenstvu Ježišovho Srdca; budúcnosť sa očakáva ako dar Prozreteľnosti, ktorý nám dá rukami Prostrednice všetkých milostí; a prítomnosť sa prežíva v radostnej horlivosti, ako to robia deti, ktoré sa „hrajú“ a „pracujú“ pred očami Matky.

 

 



 

 

Zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie

Prežívame ťažké, neisté a bolestné časy. Vo svete dnes vládne červený drak a podarilo sa mu vytvoriť civilizáciu bez Boha. Človek, technickým a vedeckým pokrokom vyrastený do obrovských rozmerov, postavil na miesto Boha seba a vytvoril novú zosvetštenú civilizáciu.

Toto radikálne odmietnutie Boha je však samo ozajstným trestom pre dnešnú spoločnosť. Ak je Boh Spasiteľom a Ježiš Kristus jediným Vykupiteľom človeka, môže sa dnešné ľudstvo zachrániť len za podmienky, že sa vráti k Bohu. Ináč sa vrhá do nebezpečenstva, že sa vlastnými rukami zničí. Ale ako sa môže zachrániť, keď tvrdošijne pokračuje v odmietaní Boha, ktorý jediný by ho mohol zachrániť?

Tu nastupuje Mária na základe svojho materstva. Mária je Matkou Ježišovou a on ju ustanovil za naozajstnú Matku všetkých ľudí. Mária je teda Matkou i dnešných ľudí, tohto vzpurného a od Boha vzdialeného ľudstva. Jej materskou úlohou je ľudstvo zachrániť.

A tak Mária, aby nás mohla zachrániť, chce sa stať cestou návratu ľudstva k Pánovi. Koná najrôznejšími spôsobmi a na tomto návrate si dá veľmi záležať. Práve v tom je vysvetlenie toľkých jej mimoriadnych prejavov, ktorých je dnes tak veľa – chce, aby sme pochopili, že nebeská Matka je prítomná a koná uprostred svojich detí.

Chce konať osobne, ale nie priamo. Môže konať prostredníctvom svojich detí, ktoré sa zasvätili jej Nepoškvrnenému Srdcu a ktoré sa jej celkom zverili, takže v nich môže žiť a pôsobiť ona sama.
Chce konať predovšetkým prostredníctvom kňazov, pretože oni sú jej najmilší synovia.
Typické pre špiritualitu Mariánskeho kňazského hnutia je neformulovať náuku zasvätenia, tá je napokon už v Cirkvi známa, ale skôr podnecovať, aby sa zasvätenie prakticky uskutočňovalo v dennom živote a tak sa prežívala jeho skúsenosť. Preto naznačuje postup, ktorý privádza k dokonalému odovzdaniu sa Márii, a ktorý sa rozvíja postupne v štyroch etapách:

– zvykať si žiť s Máriou,
– nechať sa ňou vnútorne pretvárať,
– vstúpiť s ňou do jednoty sŕdc,
– napokon žiť Máriu.

Cieľom cesty zasvätenia, ktoré sa požaduje ako prvý záväzok v Mariánskom kňazskom hnutí, je: nechať Máriu, aby v nás žila a pôsobila.

„Chcem milovať vaším srdcom, pozerať sa vašimi očami, potešovať a povzbudzovať vašimi ústami, pomáhať vašimi rukami, chodiť vašimi nohami, sledovať vaše zakrvavené stopy a trpieť vaším ukrižovaným telom.“ (1. júla 1981)

Teraz môžeme pochopiť, prečo Panna Mária žiada zasvätenie sa jej svojmu Nepoškvrnenému Srdcu od toho, kto chce patriť k jej šíku.

Ona sama chce žiť a pôsobiť vo svojich zasvätených synoch, aby sa stali výrazom jej bolesti a jej materinskej lásky a aby pracovali neúnavne, pokým neprivedú všetkých ľudí k Bohu. Tak bude môcť dnešné ľudstvo dosiahnuť záchranu na ceste Máriinej materskej lásky, ktorá sa stáva prieplavom, cez ktorý môže ku všetkým preniknúť Ježišova milosrdná láska.

Zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie je určené jedine k posväteniu sveta, t. j. k plnému návratu sveta k dokonalej oslave Pána. Tak potom pochopíme, prečo pápež Ján Pavol II. vidí v úkone zasvätenia a oddania sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie najúčinnejší prostriedok na dosiahnutie daru Božieho milosrdenstva pre Cirkev a pre celé ľudstvo (Dives in Misericordia 15).

A tak si možno vysvetliť hlboký význam gesta jeho osobného zasvätenia – ktoré niektorí ľudia často kritizujú, – ktoré však pápež stále opakuje s horlivosťou a vnútornou radosťou.

Potom porozumieme tomu, čo robí vo všetkých častiach sveta, keď počas svojich častých apoštolských ciest navštevuje najslávnejšie svätyne, aby v nich zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu miestne cirkvi tých krajín, v ktorých sa práve nachádza.

Hlbokým dôvodom pre to je, že pápež vidí v zasvätení Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie najúčinnejší prostriedok, ako pre súčasný svet dosiahnuť vzácny dar milosrdnej Ježišovej lásky:

„…Ó, ako hlboko pociťujeme potrebu zasvätenia pre ľudstvo a svet – pre súčasný svet! … Ó, ako nás bolí preto všetko to, čo v Cirkvi i v nás samých sa stavia proti svätosti a zasväteniu!… Nech sú požehnané všetky duše, ktoré počúvajú volanie večnej Lásky. Nech sú požehnaní všetci tí, ktorí deň čo deň s nevyčerpateľnou veľkodušnosťou prijímajú tvoju výzvu, Matka, aby konali, čo chce tvoj Ježiš, a vydávajú Cirkvi a svetu tiché a radostné svedectvo života, inšpirovaného evanjeliom!“ (Zasvätenie Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, ktoré vykonal Ján Pavol II. vo Fatime dňa 13. mája 1982.)

 


Don Gobbi s pápežom Jánom Pavlom II.



 

 

Jednota s pápežom a s Cirkvou s ním zjednotenou

Cirkev je božská i ľudská a vo svojej ľudskej stránke je krehká a hriešna a teda potrebuje konať pokánie.
Cirkev je svetlom sveta, „lumen gentium“ (svetlo národov), avšak zlá sveta, v ktorom žije, sa stávajú chorobami, ktoré postihujú ľudskú stránku Cirkvi. To dokazujú už takmer dve tisícročia jej dejín.

Dnes žije Cirkev vo svete, ktorý si vytvoril novú zosvetštenú civilizáciu. Svetský duch – sekularizmus – vstúpil do jej vnútra a zapríčinil tak stav veľkého utrpenia a krízy, v ktorej sa Cirkev nachádza. Je to povestný „satanov dym“, o ktorom hovoril pápež Pavol VI. blahej pamäti.

Sekularizmus sa na intelektuálnej úrovni stáva „racionalizmom“ a na úrovni života sa stáva „naturalizmom“.
Z racionalizmu vyplýva tendencia všetky Božie tajomstvá a poklad zjavenej pravdy vysvetľovať ľudským spôsobom a tak sa často popierajú základné dogmy viery a šíria sa najťažšie bludy skrytým a dvojzmyselným spôsobom. Tieto bludy sa často vyučujú i na katolíckych školách a zo Svätého písma, dokonca z Ježišovho evanjelia, ostáva len málo alebo aj nič. „Zostavili ste si svoje evanjelium, svojimi slovami“ (25. septembra 1976)

A naturalizmus je príčinou, že je dnes zvykom prikladať veľký význam vlastnému osobnému pôsobeniu, efektu a vlastnému programu v apoštolskej činnosti a zabúda sa, že prvotnou hodnotou je Božia milosť a že dušou každého apoštolátu má byť vnútorný život v spojení s Kristom, to jest život modlitby.

Odtiaľ začína postupná strata vedomia hriechu ako zla a zanedbávanie sviatosti zmierenia, čo sa dnes rozšírilo v celej Cirkvi. Proti týmto bludom, ktoré ohrozujú neporušenosť viery zákerným a nebezpečným spôsobom sa jasne vyslovil kardinál Jozef Ratzinger, prefekt kongregácie pre náuku viery, vo svojom známom interview publikovanom v knihe „Rapporto sulla fede“ (Správa o viere). Aj učiteľský úrad pápeža sa často vyjadruje k tomuto problému rázne a naliehavo.

A tak sa prirodzene naskytá otázka: Ako je to možné, že sa Cirkvi dosiaľ nepodarilo dostať sa z tejto hlbokej krízy viery?

To, že sa Cirkev ešte stále nachádza v kríze, je dôsledkom jej vnútornej nejednoty. Pre túto nejednotu neposlúchajú a nenasledujú všetci to, čo pápež z moci svojho učiteľského úradu vyhlasuje.
Mária dostala pre Cirkev veľkého pápeža, zasväteného jej Nepoškvrnenému Srdcu, ktorého ona sama vedie po všetkých cestách sveta, aby šíril svetlo Kristovo a svetlo jeho evanjelia o spáse a aby posilňoval vo viere všetkých – pastierov aj im zverené stádo. Okolo pápeža je však často veľké prázdno: jeho učiteľský úrad nepodporuje celá Cirkev a jeho slovo padá často na púšť.

A predsa obnova Cirkvi sa môže uskutočniť jedine jej vnútornou jednotou. Cesta, po ktorej treba ísť, je preto cesta jednoty všetkých biskupov, kňazov i veriacich s pápežom.

To vysvetľuje hlboký dôvod druhého záväzku Mariánskeho kňazského hnutia. Mária žiada, aby sme dnes pre všetkých boli príkladom tejto jednoty. Príkladom lásky k pápežovi, príkladom v modlitbe a utrpení za neho, v počúvaní a šírení jeho učiteľského úradu a zvlášť v poslušnosti voči nemu vždy a vo všetkom. Mária chce, aby sa medzi kňazov vrátilo pokorné a statočné cvičenie v čnosti poslušnosti.

Prirodzene poslušnosť voči pápežovi, ktorá je východiskovým bodom k spojeniu s biskupom, zahrňuje i spojenie v poslušnosti s pastierom vlastnej diecézy a s vlastnými predstavenými.

 

 


Žiť svoj krst

V zásvätnom úkone pre členov Mariánskeho hnutia na konci tejto knihy je uvedené: „Týmto zasvätením rozumieme žiť s tebou a skrze teba všetky svoje záväzky, ktoré sme na seba vzali svojím krstným zasvätením.“

Tieto slová zdôrazňujú, ako veriacemu, ktorý sa zasväcuje Nepoškvrnenému Srdcu, Panna Mária pomáha dnes žiť záväzky, ktoré vzal na seba prijatím svätého krstu. Je prirodzené, že kresťan žijúci v tejto dobe v celkom zosvetštenom svete naráža na veľa ťažkostí, ak chce skutočne žiť svoje krstné zasvätenie.
Krst spôsobuje úplnú premenu: udeľuje milosť a božský život, pripodobňuje Ježišovi Kristovi, ktorého sa stávame bratmi a sestrami, a ktorý chce znovu žiť v našom živote.

Všetkými  oznamovacími  prostriedkami  je dnes kresťan ľahko ovplyvňovaný ba priam manipulovaný svetom, v ktorom žije, takže často bez toho, aby to pozoroval, preberá a zdieľa jeho hodnoty, ktoré odporujú tým, ktoré hlásal Kristus.

Koľko je dnes pokrstených, ktorí v každodennom živote zrádzajú svoje krstné zasvätenie!

Ako zvláštny záväzok Mariánskeho hnutia žiada Panna Mária, aby sa veriaci zasvätili jej Nepoškvrnenému Srdcu. Potom ich ako Matka jemne privádza k tomu, aby žili svoj krst v plnej vernosti Ježišovi a jeho Cirkvi.

 

 

 


 

 

Byť svedkami spojenia a jednoty

V úkone zasvätenia pre veriacich sa tiež hovorí; „Sľubujeme ti, že chceme byť spojení so Svätým Otcom, s hierarchiou s ním zjednotenou a so svojimi kňazmi, a tak postaviť hrádzu pokračujúcemu odboju proti učiteľskému úradu Cirkvi a brániť ho proti útokom, ktoré ohrozujú samotné základy Cirkvi.“ Je to významný záväzok, ktorý uschopňuje každého veriaceho, patriaceho k Mariánskemu hnutiu, aby bol v Cirkvi vždy prvkom spojenia, zmierenia a jednoty. V tomto období svojej očisty prežíva Cirkev chvíle veľkého utrpenia.

Mariánske kňazské hnutie chce mať plnú účasť na všetkých utrpeniach Cirkvi, chce s ňou piť kalich mnohých horkostí. Preto nikdy nie je povolané k tomu, aby kritizovalo, súdilo, a tým menej, aby odsudzovalo. Preto nielen nezdieľa, ale priamo odmieta metódy, ktoré používajú dnes mnohí tým, že verejne i v tlači kritizujú svätú Matku Cirkev spôsobom surovým a zlým. Na rany otvorené a krvácajúce sa predsa nikdy nemá nalievať ocot. Jedinú pomoc, ktorú chce Hnutie dnes poskytnúť Cirkvi, je pomoc synovskej a milosrdnej lásky.

„Naučím vás veľkej láske k Cirkvi. Dnes prežíva Cirkev chvíle veľkého utrpenia, pretože ju mnohé jej deti stále menej milujú. Mnohí ju chcú obnovovať a očisťovať len kritikou a prudkými útokmi na jej zriadenie. Bez lásky sa nič neobnoví ani neočistí!“ (9. novembra 1975)

Zvláštnym záväzkom Mariánskeho hnutia je viesť veriacich, aby dnes svedčili o láske k Cirkvi. O láske, ktorá sa prejavuje vo vernej až vášnivej pohotovosti rozdeliť sa s ňou o jej bolesť a niesť s ňou jej ťažký kríž. Predovšetkým o láske, ktorá za všetkých okolností vedie k tomu, aby sme boli prvkom súdržnosti a jednoty, čo jedine prispieva k uzdraveniu Cirkvi z toľkých hlbokých a bolestných rán.

 

 


 

 

 


Záväzok obrátenia

V úkone zasvätenia pre laikov sa tiež zdôrazňuje: „…Preto sa zaväzujeme usilovať sa o svoje vnútorné obrátenie, tak veľmi požadované evanjeliom…“

Panna Mária žiada od veriacich, ktorí patria k Hnutiu, každodenný záväzok obrátenia cestou modlitby a pokánia. A preto ako starostlivá Matka nám pomáha utekať pred hriechom, žiť v milosti Božej. Vyzýva k častej spovedi, k intenzívnemu eucharistickému životu, k stálemu zachovávaniu Božieho zákona, so zvláštnym záväzkom čnosti čistoty, najmä u mladých a snúbencov, a manželov, spojených sviatostným manželstvom, vyzýva k zachovávaniu manželskej čistoty podľa Kristovho učenia, nedávno znovu zdôrazneného učiteľským úradom Cirkvi. Dnes obzvlášť treba čeliť necudnosti, ktorá je dnes všade rozšírená, ak sa má prispieť k tomu, aby bol svet čistejší a krajší.

„Veriaci nech sú príkladom prísneho spôsobu života – tým, že budú odmietať stále vyzývavejšiu módu, že budú všemožne bojovať proti šíreniu nemravnej tlače, proti nemravným predstaveniam, proti tejto neustálej záplave mora bahna, ktoré všetko zaplavuje.

Nech sú všetkým dobrým príkladom svojou čistotou, umiernenosťou a skromnosťou.

Nech sa vyhýbajú všetkým tým miestam, kde býva znesväcovaný posvätný charakter ich osoby. Nech utvoria okolo kňazov môj verný zástup, moje ,Biele vojsko‘.“ (1. novembra 1973)

Teraz sú už desiatky miliónov laikov vo všetkých častiach sveta, ktorí sa stali členmi Mariánskeho hnutia a práve oni dávajú často kňazom dobrý príklad, konkrétnu pomoc a vzácne povzbudenie.

 

 


 

Večeradlá

MKH pôsobí vo všetkých oblastiach cirkevného života, v ktorých sú osobne angažovaní jeho členovia: od rehoľných domov k farnostiam, od teológie k pastorácii, od spirituality k misijnému apoštolátu. Čím viac žije kňaz v duchu Hnutia, s tým väčším nadšením sa angažuje a osvojuje si dobré iniciatívy Cirkvi.

Hnutie rozvíja vo vnútornom živote Cirkvi aj vlastnú, typickú aktivitu, ktorá spočíva v tom, že zhromažďuje kňazov a veriacich na stretnutiach modlitby a bratstva, ktoré nazýva „večeradlá“.

Národné a diecézne večeradlá sa rozvíjajú vždy v spojení s miestnym biskupom, ktorý sa ich zúčastňuje osobne alebo aspoň zašle svoj súhlas a požehnanie.

Tieto večeradlá poskytujú vynikajúcu príležitosť získať konkrétne skúsenosti v spoločnej modlitbe a prežívanom bratstve. Pre všetkých sú veľkou pomocou na prekonanie pochybností a ťažkostí, aby šli s odvahou vpred po neľahkej ceste zasvätenia.

Z kňazov, ktorí na seba vzali úlohu zhromaždiť spolubratov, boli určení kňazi zodpovední (responsabile) za Hnutie na úrovni národnej, regionálnej i diecéznej. Od zodpovedných kňazov všetkých národov prichádzajú veľmi povzbudivé správy, v ktorých uisťujú, že večeradlá sa stále viac rozvíjajú.

Rodinné večeradlá sú zvlášť v našej dobe prozreteľnostné vzhľadom na hlboký rozpad rodinného života. V nich sa združujú jedna alebo viac rodín v jednom dome: modlia sa ruženec, rozjímajú o živote zasvätenia, získavajú skúsenosť bratského spoločenstva tým, že sa vzájomne delia o problémy a ťažkosti a spoločne vždy obnovujú úkon zasvätenia, odovzdania sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.

Potvrdzuje sa, že rodinné večeradlá pomáhajú kresťanským rodinám žiť dnes skutočne ako spoločenstvo viery, modlitby a lásky.

Večeradlá by mali byť predovšetkým stretnutím modlitby. Ale táto modlitba musí byť konaná spolu s Máriou. Preto je modlitba svätého ruženca spoločnou charakteristikou všetkých večeradiel. Ružencom voláme Matku Božiu, aby sa modlila s nami a pritom aby ona sama odhalila našim dušiam tajomstvá Ježišovho života.

Váš celý ruženec, ktorý sa vo večeradlách modlíte na naliehavú žiadosť vašej nebeskej Matky, je ako nesmierna reťaz lásky a záchrany, ktorou môžete ovinúť osoby a situácie a dokonca mať vplyv na všetky udalosti vášho času. Pokračujte v jeho modlitbe, rozmnožte vaše večeradlá modlitby.“

 

 


Z pohrebu Stefana Gobbiho

 

 

 

Pomoc Cirkvi

Mariánskym kňazským hnutím chce Matka Božia Cirkvi ponúknuť účinnú pomoc k prekonaniu bolestnej krízy očisty, ktorú v týchto dobách prežíva. V dôsledku tejto krízy možno pozorovať, ako kedysi prekvitajúce rehoľné rády a kongregácie prekonávajú dnes zvlášť ťažké chvíle.

Svojím dielom chce Matka Božia pomáhať všetkým prekonať s ňou terajšie chvíle utrpenia a preto volá – najprv kňazov, potom rehoľníkov a veriacich – zasvätiť sa jej Nepoškvrnenému Srdcu a k naozaj veľkej vernosti pápežovi a Cirkvi.

Toto je dôvod, prečo Hnutie nemá žiadnu právnu štruktúru – aby ho tým ľahšie mohli prijať všetci.
To je slabinou Hnutia, pretože – keď nemá právnu formu – nemá možnosť žiadať o úradné schválenie, ktoré by mohlo uľahčiť jeho cestu.

To je však aj silou Hnutia. Neukladá totiž žiadne záväzky, ako to býva pri vstupe do nejakého spoločenstva s právnou štruktúrou a tým uľahčuje členstvo kňazom i rehoľníkom.

Ak prirovnáme Cirkev k veľkému stromu, povedal by som, že účelom MKH nie je pridať nový konár k tým mnohým, ktoré už má, ale vlievať do všetkých tajomnú silu, ktorá vychádza z Máriinho Nepoškvrneného Srdca a rozlieva sa do všetkých konárov Cirkvi. Každému pomáha rozvíjať sa podľa jeho vlastnej funkcie a vo svojom vlastnom zaradení. Tak všetkému dodáva väčšiu životnú silu a krásu.

Ak by sme chceli označiť vlastnosť, ktorá je pre MKH najvýraznejšia, potom musím, podľa môjho názoru, dosvedčiť, že je to jeho podstatná chudoba.

Hnutie je také chudobné, že nemá ani svoju oficiálnu existenciu. A pretože neexistuje, je prirodzené, že nemôže byť nijako katalogizované. Neraz si povieme medzi sebou s úsmevom: Je nás už vyše šesťdesiat tisíc kňazov a desiatky miliónov veriacich, ktorí patríme k MKH, ale nikde neexistuje dôkaz, že vôbec sme.
Hnutie je také chudobné, že nemôže mať ani vlastné prostriedky a nemôže prijímať ani odkazy a majetok. Žije z milodarov, ktoré mu posiela Božia Prozreteľnosť, aby uhradilo obrovské výdavky na tlač kníh a na ich šírenie. V tom si i každé národné ústredie počína samostatne na základe prostriedkov, ktoré posiela Prozreteľnosť k jeho dispozícii.

Hnutie je chudobné na ľudskú podporu, i na podporu tých, ktorí by mohli poskytnúť radosť a povzbudenie uprostred nevyhnutných ťažkostí, s ktorými sa stretáva. Takou podporou by mohlo byť zvláštne odporúčanie predstavených, pochvaly a povzbudenia cirkevných autorít a rôzne iné osvedčenia o zásluhách.

Bezpečnou oporou, ktorú nám chce dať Matka Božia, je jej Nepoškvrnené Srdce. Jediným odporúčajúcim listom je ten, ktorý je napísaný životom kňaza, ktorý sa jej zasvätí, aby s jej pomocou dospel ku svätosti.

Túto radikálnu chudobu MKH musí každý z nás milovať, chváliť a prežívať. Je to predsa chudoba Máriina, ktorá sa zrkadlí v jej diele. Je to chudoba Kráľovnej nebies, ktorá sa skrýva pod šatom prostej ženy v domácnosti.

Je to chudoba našej Nepoškvrnenej Matky, plnej milosti, ktorá sa zjavuje vo svojom jednoduchom a normálnom spôsobe života, v dokonalej službe svojmu snúbencovi Jozefovi a svojmu božskému Synovi Ježišovi.

Máriina chudoba sa teda má stále odrážať v tomto jej diele, pretože aj MKH má existovať, šíriť sa a pôsobiť len v službe, ako dokonalá služba lásky k Cirkvi.

Preto Hnutie nemá mať ani svoju vlastnú existenciu: môže žiť len v živote Cirkvi a v službe Cirkvi.
Týmto spôsobom môže Cirkev naozaj dostať pomoc, aby niesla svoj veľký kríž v týchto krvavých chvíľach svojej očisty. To svetlo, ktoré jej Nepoškvrnené Srdce dáva prostredníctvom toľkých jej milovaných synov, ju podopiera, aby dospela ku svojmu najväčšiemu jasu.

„Prostredníctvom vás, ktorí ste mi odpovedali, sa moje veľké svetlo vždy viac šíri v Cirkvi. Tak Cirkev nadobúda opäť silu, pevnú dôveru a nový rozbeh pre evanjelizáciu a záchranu všetkých národov.“ (14. novembra 1980)

 

 


Don Gobbi: Modrá kniha

Kliknutím na obrázok si môžete stiahnuť dielo Dona Gobbiho "Kňazom najmilším synom Panny Márie", známym aj pod názvom "Modrá kniha", v slovenčine. Za zdigitalizovanie diela ďakujeme Mariánskemu kňazskému hnutiu na Slovensku.