Katedrála Sv. Jána Krstiteľa v Turíne


Turíno - talianske mesto pod Alpami

Turínske plátno (Taliansko)

Turínska katedrála Svätého Jána Krstiteľa

Turínsky dóm (iné názvy: Turínska katedrála, Katedrála Svätého Jána Krstiteľa, po taliansky Duomo di Torino, Cattedrale di San Giovanni Battista), je kostol zasvätený Svätému Jánovi Krstiteľovi.

Hlavný kostol v Turíne v Taliansku bol postavený v rokoch 1491-1498. Kaplnka Svätého plátna v súčasnosti uchováva Turínske plátno.

V priechodoch pod kostolom možno vidieť artefakty, ktoré súvisia s Turínskym plátnom, alebo video s inými historickými artefaktami. Hlavný priechod je niekoľko hodín denne otvorený, aby mohli davy návštevníkov rýchlejšie prechádzať.

V kaplnke Svätého plátna je vystavená replika plátna, samotný originál je ukazovaný len pri špeciálnych príležitostiach.

 

 

 

 

 











Rýchle vyhľadávanie

1. História Turínskeho plátna
2. Opis Turínskeho plátna
3. Vedecký výskum Turínskeho plátna
4. Najnovší výskum v rokoch 2005 až 2010
5. Úcta Cirkvi k Turínskemu plátnu
6. Vystavenie Turínskeho plátna v roku 2010

 

 

 

 

 



 

 

História Turínskeho plátna

V Edesse (dnes je to turecké mesto Urfa) sa objavujú prvé správy o Kristovom pohrebnom plátne v rokoch 527-565. V roku 525 Edessu zničila povodeň. Keď cisár Justinián I. dal mesto znovu postaviť, v jednom múre našiel zamurovaný Kristov obraz, ktorý bol označený ako archeiropoieton, čo doslova znamená “nie rukou zhotovený”. Podľa tohto obrazu boli namaľované obrazy Kristovej tváre, ktoré jednoznačne nesú všetky charakteristické znaky Turínskeho plátna. (Dnes máme zachovanú ikonu z kláštora sv. Kataríny na Sinai zo 6. stor.) Gino Zaninotto z Ríma objavil dokument z 10. storočia. Tento spis - Codex Vossianus Latinus Q 69 spomína správu zo Sýrie z 8. storočia, podľa ktorej Ježiš zanechal odtlačok celého svojho tela na plátne, ktoré je uchovávané v kostole v Edesse.

Keď sa Edessa v r. 943 ocitla v rukách Arabov, Edessania im venovali plátno z vďaky, že mesto nezničili. Arabi si Kristovo plátno ctili, od nich dostalo názov mandylion. Pod týmto názvom sa dostalo do Carihradu, kde bolo 15. 8. 944 intronizované slávnostnou bohoslužbou v chráme Hagia Sofia. Správy z 11. a 12. stor. hovoria o prechovávaní mandylionu v kaplnke cisárskeho paláca v Carihrade.
V rokoch 1203-1204, počas štvrtej križiackej výpravy, keď bol Carihrad vyplienený, stopa po mandylione sa stráca.

Šľachtic Geoffrey de Charny v r. 1353 ukázal v mestečku Lirey neďaleko Paríža miestnym cirkevným hodnostárom plátno, ktoré je dnes vystavené v Turíne. Odmietol im prezradiť, ako sa k nemu dostal.


Relikvia sa dostala do Chambery, kde je r. 1532 poškodil požiar. Pritom na časť plátna stieklo roztavené striebro z truhlice.

V r. 1578 plátno premiestnili do Turína.

 

 

 


Plátno vystavené v katedrále


Fotografia plátna


Negatív plátna

 

Opis Turínskeho plátna

Obraz dobre vidieť asi z piatich metrov. Zo vzdialenosti menšej ako 1 m sa už nedá rozlíšiť od pozadia – rozplýva sa.

Plátno je veľké 4,36 x 1,1 m. Je utkané z ľanu a nepatrnej prímesi bavlny. Tento spôsob tkania bol rozšírený na prelome letopočtu v Malej Ázii.

(O výskume plátna píše aj RNDr. Anton Hajduk, DrSc. v knihe “Turínske plátno”. Vyšla vo vydavateľstve Q 111 v Bratislave v r. 1991.)

Prvý vedecký výskum plátna sa uskutočnil 9. - 13. 10. 1978. Na projekte sa zúčastnilo 40 vedcov z USA a Talianska. Boli to väčšinou protestanti, traja židia, šiesti agnostici a štyria katolíci.

Výsledky výskumu obsahujú tisíce fotografií, asi tisíc chemických testov, vzoriek, počítačovú multispektrálnu analýzu, röntgenovú fluorescenciu, termografiu, mikrodenzitometriu, laserovú spektografiu a iné.

Znalecké posudky tvrdia, že ide o telo dospelého muža s bradou, fúzmi a vlasmi siahajúcimi až po plecia, vysok´ho 175 - 180 cm, vážiaceho 75 - 81 kg, s dobre vyvinutým svalstvom. Jeho vek odhadujú vedci na 35 - 40 rokov.

Smrť nastala niekoľko hodín pred uložením mŕtveho do plátna. Telo bolo položené v dĺžke na jednu polovicu plátna a druhá polovica bola naň preložená ponad hlavu. S plátnom bolo telo v kontakte niekoľko hodín, ale nie viac ako tri dni. (Na oboch stranách tela badať totiž stopy drobných kvapôčok posmrtného séra, ktoré vychádza z pórov, no nebadať žiadne príznaky rozkladu.) Telo bolo stuhnuté, s hrudníkom extrémne napnutým na nadýchnutie, so zdvihnutým nadbruším a vpadnutým podbruším, čo je typické pri zavesení za ruky. K tomu možno pridať charakteristické rany na zápästiach a stopy cícerkov po stekaní krvi z rozpätých ramien v smere gravitácie. Poloha chodidiel a rany na nich svedčia o tom, že nohy boli pribité jedným klincom, a to s ľavou nohou preloženou cez pravú. Rany spôsobené ukrižovaním vedú cez zápästia. (Celá kresťanská tradícia, ako ju poznáme z umeleckých diel, až na niektoré výnimky, totiž svedčia o tom, že Ježiš Kristus bol pribitý cez dlane.) Z toho vidieť, ako sa od čias Konštantína (4. stor.), keď bol trest ukrižovania zakázaný, zabudlo na podstatné znaky tohto spôsobu popravy.

Presný počet rán po bičovaní sa nedá určiť, lebo niektoré splývajú a niektoré sú nezreteľné. Môže ich byť 80 až 120.

Na pravej strane, medzi piatym a šiestym rebrom je stopa po oválnom otvore veľkom 4,4 x 1,1 cm. Spôsobený bol zrejme kopijou. (Niektoré dodnes zachované kusy rímskej výzbroje – tzv. lancea – majú prierez takej istej veľkosti). Všetci lekári, ktorí plátno skúmali, sa zhodujú v tom, že ide o posmrtnú ranu, súdiac podľa relatívne malého množstva krvi, jej tmavšieho sfarbenia, väčšej viskozity a veľkého množstva posmrtného séra.

Obraz na plátne úplne verne zobrazuje skutočnosť. Veriť, že je možné umele vytvoriť takýto obraz v stredovekých podmienkach, by vyžadovalo oveľa väčšmi veriť v zázračné schopnosti umelca.
Telo uložené do plátna nebolo umyté. (Ježiša pochovávali vo veľkej časovej tiesni.)


Niekto sa domnieva, že v plátne bolo zabalené iné telo (nie Kristovo), z doby, keď zomrel Kristus. Proti tomu však svedčia tieto fakty: Kristus dostal viac rán bičom, ako vtedy dovoľoval predpis. Rany, navyše, sú svedectvom toho, že muž z Turínskeho plátna v čase bičovania ešte nebol odsúdený na smrť, lebo bičovanie ako súčasť ukrižovania, bývalo miernejšie. Niektoré postupy pri ukrižovaní Ježiša boli celkom zvláštne a nikde v histórii sa nespomínajú. Patrí medzi ne nasadenie tŕňovej koruny a vbodnutie kopije do mŕtveho tela.

Zvláštnosťou je pohreb. Ukrižovaných totiž spravidla vôbec nepochovávali. Celkom mimoriadnym javom je neprítomnosť stôp rozkladu tela. Svedčí to o fakte, že telo nemohlo byť v plátne dlhšie ako 72 hodín. Niektorí nadšenci si dali námahu a vypočítali pravdepodobnosť takejto zhody okolností. Vyšla im hodnota jedna ku sto miliardám.

 

 


Snímanie vzoriek z plátna


Relikvia pod mikroskopom


Odkrývanie tajomstiev


Plošná rekonštrukcia tváre Krista


Trojrozmerná rekonštrukcia tváre


Porovnávanie tváre s ikonou Krista


Vytváranie 3D obrazu


Vedecký výskum Turínskeho plátna


Na mikrofotografiách v polarizovanom svetle, na zavretých očiach muža vidieť okrúhle stopy, ktoré daktorí autori považujú za stopy mincí. Podľa archeologických bádaní mali totiž Židia v 1. stor. vo zvyku zomrelým klásť na oči mince. Mikroskopom sa dali na minci pravého oka rozlíšiť písmená U. CAI. Pilát dal v rokoch 29 a 30 raziť peniažtek lepton, ktorý nesie nápis TIBERIOU CAISAROS. (Falzifikátori zo 14. stor. by museli vedieť o Pilátových minciach a zaobstarať ich.)

Švajčiarska archeologička Maria Grazia Silitaová po viac než 15-ročnom bádaní oznámila, že výskum objavil na látke stopy slov “Ježiš Nazaret”, zrejme napísané hneď potom, keď bolo telo zahalené. Nápis nie je prostým okom viditeľný, ale iba za použitia špeciálnej fotografickej techniky.

Kriminológ a biológ M. Frei lepiacou páskou odlepil prach z povrchu plátna na ploche 240 cm2. Pod mikroskopom našiel zvyšky vlákien, prachové čiastočky, zvyšky rastlín a hmyzu, spóry húb, zrniečka peľu. Našiel tam peľ zo 48 druhov rastlín. Z toho tri štvrtiny identifikovaných rastlín rastú v Palestíne, z nich 13 druhov je charakteristickou zvláštnosťou oblasti Mŕtveho mora, 20 druhov je príznačných pre Anatóliu (oblasť v Turecku), niekoľko pochádza z oblasti Carihradu, arabskej, perzskej, africkej púšte a napokon z Francúzska a Talianska. Frei vylúčil prenesenie peľových zrniečok ovzduším. Ako kriminológ považuje za málo pravdepodobné, aby falzifikátori podnikli okružnú cestu za zberom rastlinného peľu. (V 14. storočí nemali také poznatky o peli, aké máme dnes, preto by to považovali za nepotrebné.) Vo vzorke z tváre našli stopy octu. Heller s profesorom J. Gallom z biologického laboratória univerzity v Yale zistili veľmi starý acid methemoglobín denaturovaný. Bol to prvý zreteľný experimentálny dôkaz skutočnej krvi na Turínskom plátne. Jerome Lejeune, nositeľ Nobelovej ceny za genetiku, na plátne identifikoval a analyzoval niekoľko červených krviniek ako ľudskú krv.

Zo Štrasburgu sú správy o oddelených génoch oboch chromozónov X a Y, čo potvrdzuje, že ide o mužskú krv. Rovnaké výsledky zo svojich pokusov ohlásil Viktor Trion z Univerzity San Antonio z Texasu.

To, čo oko vníma na plátne ako obraz, je spôsobené priesvitným, žltkastým sfarbením vlákien. Obraz je povrchový, nikde nepreniká do plátna viac než do hĺbky 20-30 mikrometrov. Hustota obrazu (tmavosť) nie je spôsobená zmenou intenzity farby, ale počtom sfarbených vlákien na jednotku plochy. Dosiaľ sa ešte nenašlo vysvetlenie, ako obraz vnikol. Štetec použitý nebol, lebo obraz je viacrozmerný.

Snímky z Turínskeho plátna dali do počítačového analyzátora obrazu. Na obrazovke sa vykreslil trojrozmerný obraz muža, pričom experimenty potvrdili závislosť hustoty obrazu od vzdialenosti medzi telom a plátnom.

G. Tamburelli takto vypracoval trojrozmerný obraz – objavil 20 nových detailov, ktoré nie sú viditeľné na jednotlivých fotografiách, ako napr. kvapky krvi na líci a na fúzoch, pod epsilonom na čele, zreteľnú okrúhlu vyvýšeninu na pravom oku (stopa po minci) i stopu po rozmazaní krvi nad perami v pravej časti tváre.
V r. 1988 zobrala komisia z plátna vzorku 1 x 7 cm, ktorú rozdelila na 3 časti, do laboratória v Zurichu, Oxforde a Tuscone. (Dodatočne sa zistilo, že tímy vedcov nepracovali celkom nezávisle.) Výsledky z troch laboratórií sa málo líšia. Určili vek plátna: plátno pochádza z obdobia rokov 1260 až 1390 n. l. Pri skúmaní vedci mlčky prijali predpoklad, že plátno nebolo predtým obohatené uhlíkom C-14. Nie je tu zmienka o požiari, o nečistotách medzi vláknami (ktoré sa medzi vlákna dostávali priebežne počas novších a novších období).

Jestvuje jeden dôkaz o tom, že určenie veku plátna na roky 1260-1390 je nesprávne: Dôkaz je v Rukopise modlitieb z Maďarska, ktorý nakreslil neznámy umelec v r. 1152. Je tu zakreslené Turínske plátno a na ňom diery (vznikli pravdepodobne vypálením klincom; nie sú to veľké diery, ktoré vznikli požiarom), ktoré sú na kresbe rozmiestnené presne tak, ako sú rozmiestnené v skutočnosti na plátne. Keby bolo Turínske plátno podvrh z rokov 1260-1390, ako určili vek vedci uhlíkovou metódou, alebo podvrh z r. 1353, keď šľachtic Geoffrey ukázal po dlhej dobe plátno, tak by umelec na Rukopise modlitieb z Maďarska nemohol v r. 1152 presne zakresliť diery na plátne. (Jeden vedec, kritik rádiokarbónovej metódy zisťovania veku predmetov, k tomu poznamenal: “Ako vieme zo skúsenosti, diery na plátne nemôžu vzniknúť o sto rokov skôr, ako bolo plátno utkané.”)

Ako sa určuje vek v archeológii: Na rozdiel od normálneho uhlíka (C-12) je rádioaktívny uhlík (C-14) nestabilný, rozpadáva sa. V živom organizme je pomer C-14 ku C-12 stály, lebo rádioaktívny uhlík sa prijímaním potravy, ale najmä prijímaním oxidu uhličitého z ovzdušia, stále dopĺňa. Keď živočích alebo rastlina odumrie, rádioaktívny uhlík sa prestáva dopĺňať, a keďže sa postupne rozpadáva, pomer C-14 ku C-12 sa už v mŕtvej látke postupom času mení. (Poznáme polčas rozpadu uhlíka.) Táto metóda má však mnoho úskalí, ktoré spočívajú v nerovnomernom usadzovaní uhlíka v organizmoch, v kontaminácii látok baktériami, spórami húb, ale aj zmenami obsahu C-14 v atmosfére, v závislosti polčasu rozpadu od vonkajších okolností ako sú tlak, teplota, chemické podmienky. V mnohých prípadoch uhlíkový test celkom zlyhal. Americký vedecký časopis Science v r. 1984 uverejnil správu, že ulity žijúcich slimákov mali podľa skúšky C-14 vek 26 000 rokov. Časopis Antarktic Journal v r. 1971 referoval, že práve ulovený tuleň vykazoval vek 1300 rokov. Časopis Radiocarbon v r. 1966 zasa uviedol, že vek mamuta, ktorý zahynul pred 26 000 rokmi, určili vedci pri teste jeho kože iba na 5600 rokov.

Vek múmie č. 1770 z manchesterského múzea tiež skúmali rádiokarbónovou metódou. Laboratórium poskytlo výpočet, že kosti sú o 1000 rokov staršie ako obväzy, v ktorých boli zabalené. (Nie je reálny predpoklad, žeby niekto odkladal 1000 rokov obväzy, aby do nich potom zabalil múmiu.)
Ľanovú látku tvorí celulóza. Molekula celulózy obsahuje omnoho viac C-14 a C-13 ako ostatná hmota tejto rastliny.

Ruský vedec Dmitrij Kuznecov, riaditeľ Biopolymérových výskumných laboratórií v Moskve, dostal kúsok ľanového plátna z oblasti En Gedi v Izraeli z obdobia, keď žil Kristus. Skúšky uhlíkom C-14 v laboratóriách v Tuscone (Arizona), Toronte a v Moskve nezávisle určili dátum – rok 200 po Kristovi. Potom toto plátno podrobili podobným podmienkam, ak boli pri požiari v Chambery (r. 1532), ktorý zachvátil kostol, kde bolo Turínske plátno uschované: vysoké teploty v uzavretom priestore, s prítomnosťou striebra (striebro, ktoré kvapkalo na Turínske plátno, pôsobilo v skutočnosti ako katalyzátor pri karbonizácii celulózy, takže plátno sa postupne obhohacovalo uhlíkom). Po pokuse D. Kuznecova podrobili plátno ďalšej skúške na vek – metódou C-14. Datovanie vyšlo o 14 storočí neskôr.

Leonicio Garza Valdes, výskumný pracovník v Inštitúte mikrobiológie pri Univerzite v San Antonio, na Turínskom plátne identifikoval prítomnosť lichenotélia, biologickej zložky plesne a baktérií. To pokrýva nite plátna tenkou vrstvou a čistením sa nedá odstrániť. Takáto vrstva plesne by mohla spôsobiť nepresnosti v datovaní uhlíkom.

Belgický prof. G. Raes  podrobil dve rôzne vzorky vlákien testu C-14. Dostal dva odlišné výsledky: jeden zodpovedal roku 200 po Kristovi, druhý roku 1000. Vynorila sa tu otázka, do akej miery testované miesto charakterizuje celé plátno.

 M. G. Siliatová poznamenala, že kúsok látky použitý na tieto testy pravdepodobne vyňali z časti plátna, ktorá bola neskôr opravovaná. To sa len do roku 1400 udialo najmenej päťkrát.

Takisto komisia nebrala do úvahy, že plátno v r. 1532 postihol požiar, pri ktorom v značne redukovanej dusíkovej atmosfére v striebornej schránke mohlo prísť k zmenám materiálu, ani to, že v r. 1503 bolo plátno podrobené tzv. testu pravosti, vhodením do vriaceho oleja. Pohnuté osudy plátna navodzujú predstavu, že mohlo byť kontaminované aj inými spôsobmi.

Obraz na plátne vznikol procesom, čo spôsobil zmenu materiálu, z ktorého je plátno – poškodil celulózu. Na obraze sú tesne vedľa seba degradované, čiže žlté vlákna a nedegradované, čiže svetlé vlákna. Ich množstvo udáva tón obrazu.

Turínske plátno zavádza celkm odlišný pojem priestoru, ktorý žiaden maliar nemohol objaviť. Je to proti prírodným zákonom. Obraz na plátne je trojrozmerný. Obraz používa pojem priestoru, ktorý žiaden stredoveký, ani novoveký umelec neovláda. To sa dá dosiahnuť iba pomocou počítača. V 14. storočí však počítače neboli. Ani v r. 33 n. l. Toto je jediný trojrozmerný obraz na plátne. Nikde inde na svete sa už taký nenachádza.

Francúzsky biofyzik, Jean Baptista Rinaudo, výskumný pracovník v nukleárnej medicíne, ponúka toto možné vysvetlenie vzniku trojrozmerných údajov, obsiahnutých v plátne, a vertikálnej projekcie všetkých znakov podoby: vyžarovanie protónov vylúčených telom, za účinku nejakého neznámeho zdroja energie. Teda protóny mohli vytvoriť podobu na Turínskom plátne, zatiaľ čo neutróny ožiarili tkaninu s následným zvýšením C-14, čo zmiatlo datovanie Turínskeho plátna.

Experimentálne boli zamietnuté teórie vzniku obrazu kyselinou, mikroorganizmami, preniknutím pár potu, čpavku, krvi a aromatických látok, bleskom, žiarením, teplom.

Ako sa oddelilo telo od plátna, ku ktorému bolo na mnohých miestach krvou prilepené, bez toho, aby sa škvrny porušili?

Na plátne totiž nevidno ani najmenšie známky po strhnutí z rán, alebo po rozmazaní škvŕn krvi.
Plátno akoby sa správalo tak, ako sa – podľa Písma a tradície – správal ten, čo bol do plátna zavinutý. Pri zmŕtvychvstaní poskytol dostatok dôvodov pochybovať tým, ktorí pochybovať chceli.

 

 


Vytváranie plastického obrazu

Najnovší výskum v rokoch 2005 až 2010

Turínske plátno bolo opäť predmetom výskumu pomocou moderných technológii. V rokoch 2005 až 2010 sa touto relikviou uchovávanou v Turínskom dóme zaoberal Taliansky národný inštitút Enea. Vykonané bádania a experimenty mali za cieľ reprodukovať zobrazenie na platne pomocou laserovej techniky. Všetky tieto pokusy vyšli úplne naprázdno, a tak bol urobený ďalší krok vpred, pokiaľ ide o otázku autenticity Turínskeho plátna. Pre Vatikánsky rozhlas o tom hovoril O. Rafael Pascual, riaditeľ inštitútu Veda a viera na pápežskej univerzite Regina apostolorum, ktorý organizoval v októbri minulého roku odborný seminár o bádaní nad Turínskym plátnom. 

„Výsledky vyplývajúce z bádania, ktoré vykonal Taliansky národný inštitút, ukazujú predovšetkým to, že pre modernú vedu zostává Turínske plátno tajomstvom, niečím, čo nie je schopná vysvetliť. Dalo by sa negatívne povedať, že nemožno dokázať jeho neautentickosť. Vedci z národného inštitútu poukázali na niektoré podrobnosti, ktoré pokladám za veľmi zaujímavé. Napríklad: Prečo na platne nie je obraz tam, kde sú stopy krvi? Prečo tieto krvavé škvrny nie sú poškodené, k čomu by došlo, keby plátno bolo odtrhnuté od tela? A tak ďalej. Podľa môjho názoru sa znovu otvorila tiež otázka údaja o roku. Je známe, že výsledky posledného výskumu v tomto smere sú z rôznych dôvodov nepresvedčivé. Dúfajme, že na základe teraz prevedených bádaní bude možné pristúpiť k novému vedeckému výskumu plátna. Je to zaiste trochu delikátna otázka a bude potrebné veľmi seriózne a starostlivo navrhnúť nejaký postup. Dúfam však, že povedie k výsledkom,“ hovorí O. Rafael Pascual, riaditeľ inštitútu Veda a viera na pápežskej univerzite Regina. 

 

 


Benedikt XVI. pred Turínskym plátnom

Úcta Cirkvi k Turínskemu plátnu

O veľkej úcte k Turínskemu plátnu svedčia aj svätci ako Karol Boromejský, František Saleský či don Bosco, ktorý bol so svojimi chlapcami na jeho vystavení v roku 1868.

Ján Pavol II. považoval Plátno za zrkadlo Evanjelia, osobitného svedka Veľkej noci, umučenia, smrti a zmŕtvychvstania.

Benedikt XVI., počas svojej návštevy Turína na jar minulého roku, nazval tento poklad kresťanskej tradície "tajomstvom Bielej soboty": „…tak ako deti máme strach byť sami v tme, no stačí, že je pri nás niekto, kto nás má rád a zrazu sa cítime bezpečne. A to sa stalo na Bielu sobotu, niečo nepredstaviteľné: Láska prenikla do podsvetia. Aj v najväčšej tme ľudskej samoty môžeme začuť hlas, ktorý nás volá a ruku, ktorá nás z nej vyvedie von."

 




 

Vystavenie posvätného plátna v roku 2010 

Od soboty 10. apríla do 23. mája 2010 je Turínske plátno po desiatich rokoch opäť vystavené k verejnej úcte. V porovnaní s jeho poslednou expozíciou pri príležitosti Veľkého Jubilea 2000, kedy hlavné mesto Piemontu navštívilo asi 200-tisíc pútnikov, sa ich počet teraz odhaduje na 2 milióny. Jedným z nich bude aj pápež Benedikt XVI., ktorý navštívi Turín 2. mája.

Mons. Giuseppe Ghiberti, predseda Diecéznej komisie pre Turínske plátno krátko pred touto veľkou udalosťou pre Vatikánsky rozhlas povedal: Pri pohľade na Turínske plátno v jeho realite, akou je obraz trestného činu, ktorý viedol k smrti odsúdenca, popraveného umučením ukrižovania, musíme skonštatovať, že existuje silná zhoda medzi tým, čo vypovedajú tieto obrazy a čo čítame v evanjeliách o umučení Ježiša. Odpoveď, ktorá vyplýva z tejto skutočnosti je, že Pán nám dáva znamenie o utrpení jeho Syna, aby sme si uvedomili, aká veľká bola jeho láska k nám. Naozaj všetko, čo vidíme na Turínskom plátne je zrkadlom toho, čo uvádza evanjelium, ibaže evanjelium hovorí o tých udalostiach rýchlo a stručne, naproti tomu vidieť ich možno v ich tvrdosti, priam analytickej. Preto sa zdá, že ide o vzájomné dopĺňanie dvoch výpovedí: evanjelium - inšpirované slovo a toto je dar, ktorý nám Boh dáva. Nedokážeme ho ani dobre definovať, ale skutočnosti, ktoré sú predmetom tohto vyjadrenia sú nepopierateľné.

Na otázku, aký je postoj Katolíckej cirkvi k faktu, či by Turínske plátno reálne mohlo alebo nemohlo byť plachtou, v ktorej bol zavinutý Ježiš po svojej smrti, Mons. Ghiberti poznamenal: Zdá sa mi, že postoj Katolíckej cirkvi je v tomto ohľade veľmi opatrný. Na jednej strane je plný súhlas k uctievaniu, teda uznanie evanjeliového potenciálu, ktorý vyplýva z jeho výpovede, a na druhej strane je vyjadrenie Jána Pavla II., aby sme nechali vede, čo patrí vede, teda úlohu odpovedať na dve kľúčové otázky: prvú ohľadom veku súkna a druhú ohľadom spôsobu, akým vznikol na ňom tajomný a dodnes nenapodobiteľný obraz.

Teda Cirkev rešpektuje vzájomné kompetencie. Povedomie náboženského vzťahu k plátnu, pretože Ježišovou trpenie je na Turínskom plátne vyjadrené a zobrazené verným spôsobom a táto skutočnosť je staršia ako akékoľvek vedecké skúmanie. Rešpektuje aj pochopiteľný záujem o vedecké bádanie. Čo je neprebádané, nie je nevedecké. Veda sa pýta na objasnenie, ktoré v tomto momente ešte nie je kompletné.