VLADIMÍR BÍBA, ALEŠ FRANC: OKULTNÉ POZADIE HOMEOPATIE

Koncom minulého roka STV odvysielala diskusnú reláciu Sféry dôverné na tému homeopatia. Beseda bola zaujímavá, ale prekvapilo nás, že mnohé podstatné skutočnosti v nej vôbec neboli spomenuté. Preto sme sa v redakcii rozhodli, že sa po piatich rokoch vrátime k osvedčenej českej autorskej dvojici Vladimír Bíba – Aleš Franc, ktorých prvý príspevok na túto tému (avšak omnoho kratší) sme uverejnili už v č. 1/1998 (článok je k dispozícii na našej webovej stránke www.rozmer.sk). Nazdávame sa, že dvojdielny materiál, ktorý postupne uverejníme, vnesie do tejto preferovanej, avšak oficiálnymi lekárskymi kruhmi zatiaľ zaznávanej alternatívnej metódy viac svetla a čitateľovi prinesie viacero nových informácií. A to nielen z jej odbornej, ale i duchovnej stránky.

 Samuel Hahnemann

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Koncom minulého roka STV odvysielala diskusnú reláciu Sféry dôverné na tému homeopatia. Beseda bola zaujímavá, ale prekvapilo nás, že mnohé podstatné skutočnosti v nej vôbec neboli spomenuté. Preto sme sa v redakcii rozhodli, že sa po piatich rokoch vrátime k osvedčenej českej autorskej dvojici Vladimír Bíba – Aleš Franc, ktorých prvý príspevok na túto tému (avšak omnoho kratší) sme uverejnili už v č. 1/1998 (článok je k dispozícii na našej webovej stránke www.rozmer.sk). Nazdávame sa, že dvojdielny materiál, ktorý postupne uverejníme, vnesie do tejto preferovanej, avšak oficiálnymi lekárskymi kruhmi zatiaľ zaznávanej alternatívnej metódy viac svetla a čitateľovi prinesie viacero nových informácií. A to nielen z jej odbornej, ale i duchovnej stránky.

   Homeopatia – podobne ako veľa iných metód alternatívnej medicíny – zaznamenáva v poslednom čase značné rozšírenie. Homeopati ju prezentujú ako bezpečnú, účinnú, prírodnú metódu liečenia, no vo svete sa objavujú i varovné hlasy upozorňujúce na jej riziká. V článku, ktorý vznikol prepracovaním niekoľkých našich rozpráv o tejto problematike, sa zaoberáme jednak rozborom homeopatie z hľadiska vedeckých poznatkov, jednak jej okultným pôvodom a praxou. Citácie sú z odborných publikácií významných predstaviteľov všetkých homeopatických smerov (predovšetkým francúzskeho, holandského a anglického smeru).


  
Základné princípy homeopatie


Homeopatia, ktorú ako liečebnú metódu založil nemecký lekár Ch. F. Samuel Hahnemann (1755 – 1843), je postavená na niekoľkých základných princípoch.


  
a) Princíp podobnosti


   Podobné sa lieči podobným. Podľa tohto princípu látka, vyvolávajúca u zdravého človeka určité príznaky, dokáže vyliečiť chorobu, ktorá sa prejavuje podobnými príznakmi.


 
  b) Životná sila (dynamis)


   Homeopatia vychádza z viery, že živý organizmus je ovládaný duchovnou životnou silou, ktorá je zodpovedná za život organizmu a riadi i jeho hmotné telo. Jej narušenie sa v tele prejaví ako choroba. Celá homeopatická liečba preto smeruje k ovplyvneniu tejto životnej sily, ktorej uzdravenie má následne viesť aj k uzdraveniu tela.


  
c) Pôvodca choroby (miazma)


   Homeopatia odmieta, že by pôvodca chorôb mohol mať materiálny pôvod. Za príčinu choroby považuje narušenie životnej sily tzv. miazmami – znečisteniami, ktoré majú duchovný pôvod. Hahnemann veril v existenciu troch základných miazmatických chorôb: vnútorného syfilisu, vnútorného svrabu a vnútornej kvapavky, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné choroby.


  
d) Princíp nekonečne malých dávok (infinitezimálne dávky)


   Homeopatické prípravky sa vyrábajú opakovaným mnohonásobným riedením východiskových látok a za najúčinnejšie sa považujú koncentrácie, ktoré už neobsahujú ani jednu molekulu východiskovej „účinnej“ látky. Duchovný účinok substancie hmota už neruší a môže priamo pôsobiť na životnú silu človeka.


 
e) Princíp potenciácie (riedenia)


   Liečivá látka sa do konečnej koncentrácie zrieďuje (potencuje). Táto látka sa pridá k riedidlu (najčastejšie k vode či zriedenému liehu) v pomere buď 1 : 9 (označuje sa ako D1) alebo 1 : 99 (označuje sa C1) a zmes sa pretriasaním mieša. Z takto premiešanej zmesi sa opäť vezme jeden diel, ktorý sa v rovnakom pomere zmieša s riedidlom a rovnakým spôsobom spracúva. Každé ďalšie riedenie sa označuje zväčšením indexu o jednotku (napr. D2, D3… Dx, resp. C2, C3 …Cx).


 
f) Princíp dynamizácie (zmiešania)


   Zmiešavanie pri potenciácii sa nazýva dynamizácia. Týmto zmiešavaním sa z látky uvoľňuje jej „duchovná esencia“, ktorá je v nedynamizovanom stave „zviazaná hmotou“ a má byť vlastným nositeľom účinku. Liečivo od určitého riedenia (D24, resp. C12) už štatisticky neobsahuje ani jedinú molekulu východiskovej látky a tvorí ho buď samotný cukor (pri granuliach alebo globuliach) alebo rozpúšťadlo, zvyčajne zriedené liehom (pri roztokoch – kvapkách).


 
g) Liek terénny (konštitučný)


   Homeopatickí pacienti sa podľa svojich fyzických dispozícií a povahových vlastností rozdelia do niekoľkých typov (konštitúcií). Každej konštitúcii zodpovedá určitá homeopatická substancia, na ktorú tento typ pri liečbe najlepšie reaguje. Konštitučnú liečbu uznáva väčšina homeopatických škôl.
Homeopatom sa dodnes nepodarilo preukázať platnosť ani jediného z homeopatických princípov a súčasné vedecké odbory, napríklad farmakológia, biochémia a fyzika, preukázali mylnosť homeopatických princípov.


  
Homeopatické princípy z pohľadu vedy

  
a) Princíp podobnosti


   Pri jednej príležitosti Hahnemann po požití chinínovej kôry získal pocit opakujúcej sa horúčky podobnej malárii, ktorú chinínová kôra lieči. Vyvodil z toho záver, že choroba, ktorá sa u človeka prejaví určitým príznakom, sa môže liečiť takým liekom, ktorý u zdravého človeka vyvolá príznak podobný danej chorobe. Dnes už vieme, že sa Hahnemann mýlil. Chinín ako bunkový jed obsiahnutý v kôre chinínovníka totiž pôsobí prudké zníženie teploty organizmu prejavujúcej sa zimnicou, ktorú Hahnemann zrejme chybne považoval za prejav horúčky. Samotná zahraničná homeopatická literatúra priznáva, že i mnohé iné Hahnemannove pozorovania sú celkom nespoľahlivé (British Homoeopathic Journal, July 1995, Vol. 84, s. 129–130). Aj dnes, keď homeopati skúšajú homeopatiká na dobrovoľníkoch, často opisujú celkom iné symptómy, než sú zaznamenané v homeopatickej literatúre a, naopak, i dôležité symptómy z homeopatickej literatúry často celkom chýbajú 
(P. Pudil: Drosera nebo další setkání v Zdislavicích, Homeopatie č. 9, l996, s. 16).


   V samej homeopatii existuje veľa prípravkov, ktoré sa podávajú v absolútnom rozpore s proklamovaným základným homeopatickým „princípom podobnosti“. Napríklad rastlina Physostigma venenosum, keďže obsahuje alkaloid fysostigmin, spôsobuje zníženie vnútroočného tlaku. Podľa princípu simile by sa teda – celkom nelogicky – mala v homeopatii používať tam, kde má pacient znížený vnútroočný tlak. V skutočnosti sa však v homeopatii odporúča v prípade zvýšeného vnútroočného tlaku. V rozpore s princípom podobnosti sa takisto používajú soli vápnika. Napríklad prípravok Osteocynesine sa používa pri osteoporóze, ktorá je spôsobená práve nedostatkom vápnika.


   Inokedy sa v homeopatii používajú látky, ktoré v pokuse nevykazujú žiadne príznaky, no napriek tomu sa im pripisujú významné účinky. Napríklad oxid kremičitý – Silicea – sa práve preto, lebo nemá nijaké účinky a nepôsobí nijakými príznakmi, používa ako pomocná látka pri výrobe tabliet. „Hahnemannský experiment“ však uvádza veľa príznakov, ktoré v skutočnosti nikdy nemohli byť spôsobené danou látkou.


  
b) Princíp životnej sily (dynamis)


   Ani princíp narušenia duchovnej „životnej sily“ ako jednotnej príčiny všetkých chorôb nebol nikdy dokázaný. Ide o vitalistickú teóriu pochádzajúcu z pohanských náboženstiev, ktorá nemá nič spoločné s regulačnými mechanizmami organizmu. Je však jasným spojivom k podobným smerom alternatívnej medicíny, vychádzajúcich z iracionálnych princípov.


 
c) Potenciácia a dynamizácia


   Takisto tieto princípy sa nikdy nepotvrdili. Farmakológia bezpečne dokázala vzťah účinku k dávke, ktorý je protichodný voči princípu infinitezimálnych dávok. Preukázateľne mylné sú i teórie, ktorými sa homeopati usilujú obhájiť zákony potenciácie a dynamizácie, napríklad o otlačku molekúl látky do molekúl rozpúšťadla, o pretrvávaní solvatačných obalov v roztoku bez látky, ktorá ich spôsobila, o uvoľnených biofotónoch alebo elektromagnetickej bioinformácii, ako aj všetky ďalšie homeopatmi predkladané argumenty.
   Navyše rovnakou procedúrou dynamizácie a potenciácie prechádzajú i všadeprítomné molekuly látok prímesí a nečistôt (napríklad ióny solí atď.). Tieto látky v značných množstvách obsahujú už rozpúšťadlá, ktoré sa v homeopatii používajú pri pretriasavaní a riedení. Homeopatická teória pritom mnohým z týchto látok pripisuje veľmi silné pôsobenie, takže výsledné homeopatikum by nevyhnutne obsahovalo celkom neštandardnú, rôznorodú a nedefinovateľnú zmes informácií s úplne nepredvídateľnými a rozličnými účinkami.
    spoločné. Sú to napríklad výskumy profesora Bonavidu o pôsobení veľmi nízkych dávok niektorých liečiv proti rakovine v kombinácii s tumor-necrosis-faktorom (TNF), ktoré sa vôbec nedotýkajú homeopatie a u ktorých nie je naplnený ani jediný z homeopatických princípov. Ako experimentálny dôkaz princípu podobnosti sa v poslednom čase cituje práca autorov Wijka a Wieganta z univerzity v Utrechte (R. van Wijk, A. C. Wiegant: Homoepathie in der aktuellen Forschung, 1996), zaoberajúca sa stresovými proteínmi pri toxickom poškodení buniek. Niekedy sa dokonca vydáva za konečný dôkaz účinnosti homeopatie. Táto práca pritom nespĺňa ani jediný homeopatický princíp a homeopatickou terapiou sa nezaoberá. Dokonca v nej nejde ani o princíp podobnosti, ako ho chápe Hahnemann.


   Zdá sa, že tí homeopati, ktorí stáli pri zrode homeopatie alebo sa výrazne podieľali na jej formovaní, boli v tejto otázke oveľa úprimnejší než dnešní homeopati a otvorene hlásali, že homeopatia je s vedou či s klasickou medicínou nezlučiteľná. Hahnemann by napríklad nikdy nepripustil, aby sa jeho metóda čo i len kombinovala s alopatickou liečbou, keď povedal: „Existujú len dva hlavné spôsoby liečby – metóda homeopatická a metóda alopatická (heteropatická). Obe sú navzájom protikladné a iba človek, ktorý ich nepozná, môže podliehať bludu, že tieto dve metódy sa môžu k sebe priblížiť, ba dokonca zlúčiť. Osoba, ktorá podľa ľubovôle postupuje pri liečbe chorého raz homeopaticky, inokedy alopaticky, sa môže len dokonale zosmiešniť. Takéto miešanie dokonca možno označiť za zločineckú zradu božskej homeopatie.“ (S. Hahnemann: Organon racionální léčby, Alternativa, Praha 1993, s. 92).


   J. T. Kent, popredný a veľmi uznávaný homeopat zo začiatku 20. storočia, videl omnoho lepšie než dnešní homeopati, že odvolávať sa na vedecké poznanie je pre homeopatiu nebezpečné. Napísal: „Dávajme si pozor pred skúsenosťou vedcov. Hahnemann pre nás vytýčil zákony, ktoré môžeme študovať a na ktorých môžeme stavať… Je načase uznať autoritu“ (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, Alternativa, Praha 1993, s. 12). „V homeopatii platia samotné princípy, ale všetko, čo s nimi nie je v súlade, treba zanechať“ (tamže, s. 36).


  
Klinické štúdie a úsilie o preukázanie účinnosti homeopatie


   Nijako neprekvapuje, že v kvalitne vypracovaných klinických štúdiách sa účinnosť homeopatík nepodarilo vierohodne dokázať. Homeopati síce predložili veľké množstvo štúdií, ale všetky boli nanič. Ako príklad možno uviesť štúdiu homeopatov Fischera a kol., podľa ktorej bol účinok homeopatika značne vyšší než účinok placeba. Pri analýze záverov sa však zistili závažné štatistické chyby. Po ich korekcii sa ukázalo, že štúdia nepodala jasný dôkaz o účinnosti tejto homeopatickej terapie (D. Colquhoun: Reanalysis of clinical trial of homoeopathic treatment in fibrosis, Lancet 1990, 336, 441–442).


   Iným príkladom sú štúdie o účinnosti homeopatík pri terapii alergickej astmy. Autor štúdií, známy homeopat Reily, síce uvádza, že homeopatikum bolo účinnejšie než placebo (Lancet 1994, 344, 1601–1606), avšak v jeho štúdiách sú veľmi závažné chyby, ktoré mohli úplne skresliť výsledky (Lancet 1995, 345, 251–253). Rovnako dôležité je, že závery mnohých štúdií preukazujúcich účinnosť homeopatík sa pri zopakovaní za prítomnosti nezávislých odborníkov nepotvrdili (tamže).


   Okrem toho existujú mnohé klinické štúdie, ktoré nijakú účinnosť homeopatík nepreukázali. Súhrnná štúdia 107 kontrolovaných experimentov z posledných rokov, ktorá vyšla v časopise British Medical Journal, síce konštatuje, že väčšina štúdií hovorí v prospech homeopatík, avšak upozorňuje, že zároveň majú veľmi slabú kvalitu a dôležité je, že s rastúcou kvalitou štúdií klesá ich úspešnosť. Autori Kleijnen a kol. uvádzajú, že dostupné dôkazy pre väčšinu odborníkov nie sú dostatočné pre definitívny záver, či homeopatia pôsobí, alebo nie. Okrem toho konštatujú, že väčšina štúdií, ktorými sa práca zaoberala, je nekvalitných a uvádzajú i konkrétne nedostatky. Celkový záver práce je jasný: Klinické výsledky nie sú dostatočné na vyslovenie definitívneho záveru o účinnosti homeopatík. Navyše sa i tu konštatuje riziko, že mnoho štúdií sa vôbec nemuselo zverejniť a tým i takto mohlo dôjsť k skresleniu (J. Kleijnen, P. Knipschild, G. Riet: Clinical trials of homoeopathy, British Medical Journal, 302, 1991, s. 316–323).


   K podobným nejednoznačným záverom dochádzajú i ďalšie publikované metaanalýzy klinických štúdií s homeopatikmi (K. Linde, W. B. Jonas: Meta-analysis of homoeopathy trials. Lancet, 367–368, 1998; O. Strubelt, M. Claussen: Homoopathie – Mehr als Placebo?, Deutsche apotheker Zeitung, 139, č. 47, 59–67, 1999).
Za dosiaľ najlepšiu publikovanú prácu o homeopatických klinických štúdiách, ktorá berie do úvahy len tie najkvalitnejšie práce, sa považuje súhrnná analýza Hilla a Doyona (C. Hill, F. Doyon: Review of randomized trials of homoeopathy, Rev. Epidem. et Santé Publ., 1990, 38, 139–147). Táto štúdia konštatuje jednoznačný záver – nepreukázala sa žiadna účinnosť homeopatie.


  
Registrácia homeopatík


   Hoci sa homeopatom nepodarilo dokázať účinok homeopatík, presadili, že homeopatiká sú registrované (teda povolené na používanie ako liečivá) bez akéhokoľvek potvrdenia liečebnej účinnosti. Takto homeopatiká, vydávajúce sa za liečivo, v skutočnosti postrádajú jeho základný atribút – a to preukázanú účinnosť. V krajinách EÚ sa homeopatiká taktiež registrujú bez tejto účinnosti. Naopak v krajinách, kde by pri registračnej procedúre museli svoju účinnosť preukázať (napr. v Nórsku), nie je zaregistrovaný jediný homeopatický prípravok.


   Aby homeopati obišli skúšanie svojich prípravkov, v Nemecku si napríklad vynútili ďalšiu výnimku. Pretože vraj je homeopatia natoľko špecifická metóda liečby, môžu údajne jej klinickú účinnosť posudzovať len oni. Lüllman a kol. vo svojej známej učebnici farmakológie, kde samotnej homeopatii venujú len jednu stranu, uvádzajú: „Okrem toho skupina expertov Európskej komisie roku 1996 rozhodla, že homeopatické lieky musia podliehať rovnakým skúšobným podmienkam ako liečivá vedeckej medicíny a svoju účinnosť i bezpečnosť musia preukázať pri rovnakých podmienkach (kontrolované klinické štúdie). Podľa súčasných postojov našich úradných miest však môžu „úspechy“ okrajových metód, ku ktorým patrí i homeopatia, posudzovať iba pracovníci, ktorí príslušnú metódu vykonávajú. To, pravda, predstavuje protiargument, ktorý odporuje každej kritickej vedeckej úvahe“ (H. Lüllman a kol.: Farmakologie a toxikologie, Grada publishing, Praha 2002, s. 68–69).


  
Stanoviská odborných lekárskych spoločností


Na základe rozboru homeopatických princípov a klinických štúdií rada odborných lekárskych spoločností v rozvinutých krajinách sveta homeopatiu odmieta ako iracionálnu a nevedeckú metódu. Negatívne stanoviská k homeopatii vydali napríklad predstavitelia Európskych farmakologických spoločností – EFS (Stanovisko predstaviteľov EFS k homeopatii prijaté 12. 9. 1992 v Belgirate) a podobné stanovisko zaujala i vedecká rada nemeckej Spolkovej lekárskej komory – SLK (Memorandum predsedu a vedeckej rady SLK). Kriticky sa k homeopatii stavajú aj dokumenty Nemeckej spoločnosti pre farmakológiu a toxikológiu – NSFT (Memorandum NSFT k alternatívnym liečivým metódam), ako i závery pracovnej skupiny pre alternatívne terapie Britskej lekárskej spoločnosti – BLS (Alternatívne terapie, závery pracovnej skupiny pre alternatívne terapie BLS, 1986). Z dôvodov nevedeckosti a nepreukaznosti metódy homeopati a ich spoločnosti nebývajú vo svete prijímaní do renomovaných lekárskych spoločností. Taktiež Stály výbor lekárov Európskeho spoločenstva, združujúci lekárske organizácie krajín EÚ, homeopatiu zaraďuje medzi metódy, ktorých princípy nie sú vedecky doložené. Výnimkou v tomto smere bola Česká lékařská společnost Jana Evangelistu Purkyně, kde sa homeopatom, azda vďaka masívnej kampani, podarilo získať členstvo, avšak aj táto spoločnosť roku 1996 homeopatov zo svojich radov vylúčila. Homeopati sa následne dožadovali anulovania vylúčenia súdnou cestou, avšak súd ich žalobu zamietol.


 
Duchovné aspekty homeopatie


   Keď odhliadneme od čisto vedeckého aspektu homeopatie, ktorým sa ju dnešní homeopati snažia zaštítiť, a nahliadneme do diel ich otcov, veľmi rýchlo a zreteľne zistíme, že je duchovnou náukou vyrastajúcou z koreňov okultizmu. Cieľom úsilia homeopatov o jej vedecké vysvetlenie je iba túto skutočnosť zastrieť. V nasledujúcej časti tohto článku sa preto zameriame na duchovnú povahu homeopatických princípov.


   Hahnemann už sám vznik homeopatie pripisuje „Božiemu zjaveniu“ a vyhlasuje, že bez nadprirodzeného zjavenia by metóda vôbec nemohla vzniknúť. Opakovane totiž vyhlasoval, že homeopatia je „božskou“ metódou a označoval ju za „spásnu pravdu“ (S. Hahnemann: Organon racionální léčby, Alternativa, Praha 1993, s. 9). Napísal, že ten, kto ju používa, „priamo nadväzuje na božstvo, na Stvoriteľa sveta“ (tamže, s. 10). Homeopatiu mu vraj zjavil sám Boh: „Bolo načase, aby múdry a dobrotivý Stvoriteľ a udržiavateľ človeka pretrhol tieto hanebnosti (myslí sa tým prax klasickej medicíny) a vyjavil liečiteľské umenie, ktoré je opakom už zmieneného. (…) Bol najvyšší čas, aby dobrotivý Stvoriteľ dal objaviť homeopatiu“ – napísal ďalej (tamže, s. 49–50).


   Hoci sa sám Hahnemann považoval za jediného v dejinách, kto urobil skutočnú revíziu doterajšej medicíny a pritom našiel cestu k pravde – totiž homeopatii, homeopatický pedagóg Dr. Burnett pri štúdiu Hahnemannovho diela dokonca zapochyboval, či je Hahnemannova teória skutočne pôvodná (G. Blackeiová, Homeopatie, královská léčba, Alternativa, Praha 1992, s. 16). Veď o zákone podobnosti uvažoval už Hippokrates v 5. storočí pred n. l., nepatrnými dávkami liečiv sa pokúšal liečiť už Paracelsus v 16. storočí a teória životnej sily bola rozpracovaná už v Rgvédach v 10. storočí pred n. l. Duchovnú esenciu dobývali z hmoty už stredovekí alchymisti a o spútaní ducha hmotou špekulovali gnostici od antiky cez stredovek až k metafyzikom minulého storočia.


  
Duchovné ambície homeopatie


   Kto preštuduje homeopatickú literatúru, rýchlo pochopí, že homeopatia nie je iba metódou liečby, ale uceleným filozofickým systémom s kultickými rysmi. Známy homeopat Čehovský priznáva: „Domnievam sa, že práve religiózna podstata homeopatia je najlepšou zárukou toho, že sa táto metóda bude ďalej šíriť a zlepšovať život čoraz väčšieho množstva ľudí“ (J. Čehovský: Regenerace č. 5, IV. roč., 1996). Predstavitelia súčasnej homeopatickej „vedy“ tiež berú homeopatiu ako „prostriedok na poznanie a pochopenie ľudského tvora v celej jeho celistvosti“ (F. Cousset: Folia Homeopatica Bohemica, č. 2, 1994, s. 44).


   Celú filozofiu homeopatickej liečby možno v krátkosti zhrnúť takto: Choroba má duchovnú príčinu, spočívajúcu v narušení duchovnej „životnej sily“, ktorá za normálneho stavu riadi chod organizmu i psychiku každého človeka. Podanie homeopatika potom toto narušenie onej duchovnej „životnej sily“ odstráni a umožní tejto sile ďalej riadiť telesné, mentálne i duchovné zdravie človeka a nastolí harmóniu medzi človekom, prírodou a kozmickými silami. Správne zvolené homeopatikum týmto spôsobom odstráni „príčinu všetkých chorôb a utrpenie človeka“.


    Už zmienený Kent vyhlásil: „Oblasť, ktorú zaberá (duchovný pôvodca choroby – miazma) je skutočne nesmierne široká, lebo siaha až k prvotnej ľudskej chybe, dedičnému hriechu, prvej skutočnej choroby našej rasy (J. Jouanny, J. B. Crapanne, J. L. Dancer, J. L. Masson: Homeopatická terapie 2. díl, Vodnář, Praha 1993, s. 25). Čehovský, ktorý sa veľmi blíži Kentovmu poňatiu a ktorý rovnako túto teóriu rozvíja (J. Čehovský: Regenerace č. 5, IV. roč., 1996, s. 18), ponúka ako možnosť očistenia od miazmy homeopatický liek (J. Čehovský: Víc než léčba – homeopatie, Alternativa, Praha 1994, s. 130). Netreba sa čudovať, že niektorí homeopati nazývajú homeopatické uzdravenie za „spasenie v malom“ a že Hahnemann homeopatiu označil za „spásnu pravdu“.


Homeopatia chápe fyzické uzdravenie iba ako súčasť „spásnej pravdy“. Nezostáva teda len pri ňom a ponúka i ďalšie výhody: „Vrchol zdravia predstavuje pravdepodobne ten, kto má nielen v dokonalom poriadku fyzické orgány, ale je na vysokom stupni mentálneho, psychického vývoja. A z pôvodne chorého človeka možno takého vytvoriť práve homeopatickou metódou“ (tamže, s. 62).


   Homeopatia tiež sľubuje, podobne ako transcendentálna meditácia či joga, uvedenie do akejsi harmónie a poriadku s prírodou a kozmickými silami. Váňová napríklad uvažuje o možnosti využitia homeopatie na „obnovenie pamäti ľudstva na stratený prapôvod s prírodou a silami vesmírneho Poriadku“ (H. Váňová: Kam až sahá homeopatie, Folia Homeopatica Bohemica č. 3–4, 1995). Aj oxfordský homeopat Cartwright nazerá na homeopatiu ako na obnovu liečenia prírodnými prostriedkami a v homeopatii vidí rovnaké princípy, ako má šamanizmus. Píše: „Homeopatia i praktiky šamanstva liečia choroby ducha“ (S. Cartwright: O povaze homeopatie, Homeopatie č. 11, 1996, s. 16–17).


   I v praktickej aplikácii sa vyjavujú duchovné ambície homeopatie. Odborná homeopatická literatúra napríklad často opisuje prípady liečby ťažkých chorôb (AIDS atď.), keď homeopatia človeka síce nezachránila od smrti, ale umožnila mu zomrieť v zmierení, vyrovnanému so smrťou. Inokedy jediné podanie homeopatika „urobilo zázrak a vyhnalo ducha“ z posadnutého človeka potom, čo z neho kňaz opakovane neúspešne vyháňal démona, a autora, homeopata z Bombaja, to priviedlo k záveru: „Homeopatia skutočne robí zázraky“ (G. Kamat: Posedlá žena vyléčena, Homeopathic links, č. 1, 1995).

 


   Mnohoraké, niekedy až bizarné formy alternatívnej medicíny sú dnes atraktívne nielen svojím pôvodom a metódami, s ktorými pracujú, ale čoraz častejšie sa hovorí aj o filozofii ako o ich neodmysliteľnom ideologickom podhubí. Je to i prípad homeopatie? Súvisí, alebo nesúvisí táto kontroverzná liečebná metóda s rôznymi duchovnými a ezoterickými prúdmi? Boli jej tvorcovia pod ich vplyvom, alebo je to iba mýtus, ktorý o nej jej neprajníci rozširujú? Odpovede na tieto otázky sa môžete dozvedieť, ak si prečítate nasledovný príspevok.


 
Gnostické korene homeopatie


   Gnostici vo všeobecnosti tvrdili, že človek a Boh sú pôvodne rovnakej podstaty. Svojím pádom a následným vyhnaním z raja však človek padol do zajatia hmoty. Hmota sa v gnóze chápe ako hriešna a jej tvorcom je nižší boh – Demiurg, satan. Človek svojím pádom do hmoty získal jej satanskú prirodzenosť. Samotný človek sa v gnóze chápe ako duch, ktorý žije v zajatí hmotného tela. Pokiaľ si však človek uvedomí prevahu ducha nad hmotou tela, vymaní sa z jej zajatia a zjednotí sa so svojím duchovným Ja, ktoré tak znovu dostane stratenú Božiu prirodzenosť. Takto sa duch dostáva do „duchovného“, nadprirodzeného sveta, ktorý je našimi zmyslami nepoznateľný a ktorý je omnoho dôležitejší než materiálny svet.


   Aj homeopati uvádzajú možnosť, že „sám Hahnemann bol mocne ovplyvnený gnostickou tradíciou“ (J. Čehovský: Víc než léčba – homeopatie. Alternativa, Praha 1994, s. 61) a že gnóza je jednou z filozofických polôh homeopatie (J. Čehovský: Regenerace č. 2, IV. roč., 1996, s. 21). Je to logické, pretože hlavné princípy homeopatie z gnózy priamo vychádzajú. Najzreteľnejšie prvky gnostického uvažovania v homeopatii sú: totálne zduchovnenie príčin chorôb (narušenie dynamis miazmy); úsilie o ovplyvnenie tela pôsobením na ducha; dobývanie duchovnej esencie z hmoty a jej zušľachťovanie dynamizáciou a potenciáciou; únik z hmotného sveta do duchovného pôsobenia (infinitezimálne dávky).


   Gnostický pohľad na homeopatiu vyjadril i známy nemecký psychoterapeut a homeopat Dethlefsen: „Vyhnanie z raja alebo z vedomia jednoty je pádom (…) do hmoty (…) len materiálny svet je hriešny. Tak bola mienená poznámka o jedovatosti celej prírody, keď sme hovorili o príprave homeopatických prostriedkov. (…) Na hmote visel od počiatku prílepok niečoho zlého, temného, satanského“ (T. Dethlefsen: Osud jako šance. Svoboda, Brno 1992, s. 138).


   Gnostickú vieru v rovnakú podstatu Boha i človeka niektorí homeopati rozšírili na rastliny, zvieratá a neživú prírodu. J. T. Kent, jeden z najvýznamnejších homeopatov, predstaviteľ anglického smeru, povedal: „Ale ten, kto uvažuje racionálne, pripustí existenciu Boha, pripustí, že je hmotný, že ho tvorí nejaká substancia (…) pralátka je obdarená tvorivou inteligenciou, to znamená, že je schopná poučene riadiť a formovať bytie celého organizmu, zvieraťa, rastliny či nerastu. (…) Má onú vitálnu silu iba človek? (…) Nemajú ju aj zvieratá a nerasty?“ (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě. Alternativa, Praha 1993, s. 63–64).


   Gnostici takisto verili v dva celkom odlišné svety, svet duchovný a svet materiálny, pričom duchovný svet (neviditeľný) je hmotnému svetu (viditeľnému) nadradený. Každý hmotný prejav – tu napríklad choroba – mal vo svojej podstate duchovnú príčinu. Posúďme, čo o tom píšu homeopati: „Poznáme dva svety, svet príčin a svet následkov. V tom druhom, hmotnom, nám na vnímanie slúžia oči, prsty, nos, uši – ide o svet následkov. Svet príčin je neviditeľný, nepoznateľný piatimi zmyslami. (…) Homeopatia existuje ako zákon, jej príčiny pochádzajú zo sveta príčin. Keby neexistovala vo svete príčin, nemohla by existovať ani vo svete následkov“ (tamže, s. 69).
Aj v ranej kresťanskej heréze si gnóza hľadala svojej miesto. Vďaka totálnemu zduchovneniu človeka (duch, ktorý iba dočasne žije v tele) bolo gnostikom zaťažko prijať, že by obeta Kristovho tela bola na vykúpenie človeka dostatočná. Začali preto špekulovať o tom, že Kristus mal iba zdanlivé, tzv. duchovné, astrálne telo. Gnostické špekulácie ohľadom Kristovej obety nie sú cudzie ani dnešným homeopatom. Dethlefsen o tom povedal: „Narodil sa do chudoby v maštali, stýkal sa s colníkmi a neviestkami, trpel nespravodlivosťou, bol trýznený a usmrtený, zostúpil do pekiel. Až vtedy, keď človek zostúpi do najhlbšej tmy, stane sa zrelým na vlastný vzostup. (…) Pokým človek vlastní materiálne telo, je viazaný k polarite (polarita sa tu z kontextu chápe ako hriešna hmota) (T. Dethlefsen: Osud jako šance, s. 138–142). Za povšimnutie stojí aj skutočnosť, že Dethlefsenov Ježiš neslávi svoj triumf na kríži, ale v pekle. V podstate Dethlefsen nadväzuje na stredovekú Anselmovu herézu, ktorú Cirkev onedlho odsúdila.


  
Homeopatia a astrológia


   Pri opise histórie homeopatie sa jej priaznivci obracajú aj na iné okultné smery minulosti, najmä na astrológiu a alchýmiu, ako aj na okultnú časť Paracelsových myšlienok zo 16. storočia (J. Čehovský: Víc než léčba – homeopatie, s. 124). Astrológia v homeopatii slúžila na zostavenie typológie a alchýmia rozpracovala postupy „zduchovňovania hmoty“.


   Astrológia slúžila v dávnoveku najmä na pátranie po Božej vôli a na zostavovanie horoskopov. Obom účelom malo slúžiť momentálne postavenie obežníc slnečnej sústavy. Homeopatickú typológiu, podľa ktorej sa predpisujú homeopatické konštitučné lieky, rozvinul na základe astrologickej, horoskopickej symboliky Leon Vannier (F. Cousset: Od miasmatu k citlivému typu. 1. díl, Folia Homeopatica Bohemica č. 2, 1994, s. 45–48).
Nie sú to však len duchovné východiská či konštitučná liečba, ktoré spájajú astrológiu s homeopatiou.     Homeopatická diagnostika a terapia rovnako často používa astrologické prvky. Mnohé látky používané homeopatiou dokázateľne nevykazujú (v pokuse) účinky, ktoré im homeopati prisudzujú a ich používanie vychádza iba z astrologických a alchymistických predstáv.


   Tak napríklad kovové zlato (Aurum metallicum) je celkom nereaktívne a pri jeho použití ústami sa žiadne účinky neprejavia. Napriek tomu je dôležitým liekom v homeopatii, napríklad u ambicióznych pacientov, majúcich snahu byť perfektní, prví atď., u ktorých tieto sklony, pokiaľ nie sú korunované úspechom, vedú k úzkostiam, beznádeji a depresiám až samovražedným sklonom, ako aj k hypertenzii (prechodnému alebo trvalému zvýšeniu krvného tlaku).


   V astrologických a alchymistických predstavách je totiž zlato symbolom Slnka, ktoré je „prvé“ v celej slnečnej sústave. Ezoterické predstavy o Slnku sa potom v homeopatii premietajú do účinkov homeopatika Aurum metallicum a do jeho liečebného využitia. Rovnaké je to v mnohých ďalších prípadoch. Napríklad oxid kremičitý – Silicea, ktorý tiež nemá žiadne účinky, sa používa pri „sklone ku črevným parazitózam zhoršujúcim sa pri zmenách Mesiaca“ (J. Jouanny: Materia Medica Homeopathica. Vodnár, Praha 1992, s. 294). Jouanny uvádza u homeopatika napríklad „zhoršenie pri mesačnom nove a niekedy pri splne“ (J. Jouanny: Materia Medica Homeopathica, Základní poznámky. I. díl, Vodnár, Praha 1993, s. 94).


   Významný homeopat Norland zase prirovnáva homeopatický preparát Merkurium (ortuť) k planéte Merkúr: „Merkúr i znamenia, ktorým vládne – Blíženci a Panna – sú dobre známe z astrológie. (…) Reprezentujú transformáciu a premenu, princíp života ako takého a sú zosobnením a metaforou alchymistického spracovania ortuti. Je zaujímavé, že prostriedky, používané v homeopatii, sú Mercurius solubilis (rozpúšťajúci a rozpustný) a Mercurius vivus (žijúci, živý)“ (M. Norland: Několik úvah o Merkuriu; Homeopatie č. 8, 1995).


  
Homeopatia a alchýmia


   Zmyslom alchýmie bolo vydobyť z rastlín a zachytiť z nich odparujúce sa látky a spútaním z nich získať „kvintesenciu“ – tzv. prapodstatu. V nerastnej ríši sa alchymisti usilovali zošľachťovať, resp. transmutovať kovy na zlato. V oboch prípadoch sa mala uplatniť i súčinnosť s ľudskou psychikou, a preto sa alchymisti usilovali o hľadanie kameňa mudrcov (lapis filosoforum), pomocou ktorého by bolo možné do tohto procesu aktívne vstúpiť. Alchymista sa pred svojím pokusom pomocou pôstu a dychových cvičení často uvádzal do tranzu. Hmota sa v tom procese zošľachťovala a prechádzala niekoľkými stupňami, až dospela k „dokonalosti“. Paracelsus sa už dve storočia pred Hahnemannom touto esenciou usiloval liečiť choroby na základe „zákona podobnosti“. Hoci Hahnemann považoval Paracelsa za blúznivca, sám mnohé jeho okultné predstavy prebral a i dnešní homeopati ho považujú za Paracelsovho nasledovníka.


   Kent len nahradil názov „kvintesencia“ pojmom „pralátka“ a vo svojich prednáškach uviedol: „Keď uvažujeme o prapodstate, nachádzame sa v kráľovstve pralátky. (…) Prasubstanciu nemožno merať z hľadiska kvantity, možno ju posudzovať iba z hľadiska kvality, pomocou stupňov dokonalosti. Na príklade si osvetlíme význam tohto rysu v priamom vzťahu k homeopatii. Keď ste podávali opakovane Sulphur v potencii 55M a liek prestal účinkovať, stačí podať potenciu CM a účinok sa ihneď objaví. Z toho je jasné, že sme prekročili určitú hranicu a dosiahli sme vyššiu kvalitu…“ (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, s. 65–68).


 
Homeopatia a mesmerizmus


   Rovnaký (teda božský) pôvod pripisuje Hahnemann jednak homeopatii, jednak mesmerizmu, metóde liečenia pomenovanej podľa zakladateľa F. A. Mesmera (1734 – 1815), o ktorej napísal: „Táto liečivá sila (…) je zázračným, nedoceniteľným Božím darom prepožičaným človeku. Mesmerizmus dokáže dotykom i bez neho, ba dokonca i z určitej vzdialenosti, iba prostredníctvom silnej vôle (…) prenášať životnú silu zdravého jedinca (obdareného touto silou) na človeka iného“ (S. Hahnemann: Organon racionální léčby. Alternativa, Praha 1993, s. 229).


   Sám Hahnemann mesmerizmus odporúča. Dosvedčuje, že patrí do tej istej oblasti liečenia pôsobením na „životnú silu“ ako homeopatia. Eppenich uvádza, že po Hahnemannovi zostal písomný záznam, kde píše, že najlepšie výsledky liečby možno dosiahnuť kombináciou homeopatie so živočíšnym magnetizmom (H. Eppenich: British Homeopatic Journal. April 95, Vol 84, s. 110).
Podstatou mesmerizmu bolo tzv. magnetizovanie pacienta magnetizérom, ktorý napríklad kladením rúk prenášal na chorého svoju „uzdravujúcu energiu“. Podľa Inglisa a Westovej „cieľom Mesmerovej liečby bolo vyvolať u pacienta stratu ovládania mysle a tela (kŕče, rozštep a katatonické stavy)“. Autori v tejto praxi vidia podobnosť v pôsobení šamanov a strokerov (B. Inglis, R. West: Průvodce alternativní medicínou. Zemědělské nakladatelství Brázda, Praha 1992, s. 169).


   Škótsky chirurg J. Braid z mesmerizmu vytvoril i dnes rozšírenú hypnózu. Tento hypnotický tranz má podobné rysy zmeny mysle ako napríklad transcendentálna meditácia, hladina alfa pri Silvovej metóde a z nej vychádzajúca Modrá alfa, či rôzne stavy tzv. terapie vizualizáciou alebo jogínska meditácia. Zweig uvádza, že mesmerizmus tým, že umožnil vznik hypnózy, dal základ vzniku Freudovej psychoanalýzy (S. Zweig, Léčení duchem. Odeon, Praha 1981).


 
Homeopati a kresťanstvo


   Hoci je biblické kresťanstvo v očiach veriacich absolútne vzdialené akémukoľvek okultizmu, zástancovia okultných náuk to tak zďaleka nevidia. Božie meno používajú špiritisti, jasnovidci i liečitelia a Bibliu zvyčajne otvorene nespochybňujú. Výnimkou nie sú ani homeopati.


   Nemecký homeopat Barták napríklad vidí homeopatické uzdravenie v 4. Mojžišovej knihe (porov. Nm 21, 6–9), kde sa hovorí o medenom hadovi, ktorého dal Mojžiš urobiť, aby sa pri pohľade naň uzdravili tí, ktorí boli na púšti uštipnutí jedovatým hadom (J. Barták: Folia Homeopathica Bohemica č. 1, 1991, s. 7). Dethlefsen zasa považuje prijímanie Pánovej večere za podanie homeopatických koncentrácií Kristovej krvi a tela: „Od tých dôb sa Kristovo zráňané telo a jeho preliata krv podávali a stále podávajú vo vysokých homeopatických potenciáciách, viazaných na chlieb a víno, ako látkové nosiče v podobe hojivého lieku“ (T. Dethlefsen: Osud jako šance, s. 142).
Homeopati však nezostávajú len pri „teologických“ špekuláciách. Uvádzajú aj duchovné zážitky s videním Krista. Journal of Homeopathy takto opisuje napríklad skúšku podania homeopatického lieku Anacardium orientale na človeku: „Myslí si, že jeho myseľ je oddelená od tela. Má ilúziu rozdvojenia. (…) Najnázornejším symptómom je ilúzia, že na jednej strane je diabol a na druhej strane anjel (…) myseľ a telo sa (pritom) javia oddelené. V tomto stave osoba nie je pri zmysloch, nie je „v tele“. (…) Je tu spojenie s ríšou smrti a ríšou duchov. (…) Má ilúziu, že vidí mŕtvych (…) počuje hlasy. (…) Predstavuje si, že vidí hrôzostrašných fantómov. Má ilúzie, že vidí démonov. Má ilúziu Krista pri návšteve cintorína (J. Williams: Heaven and Hell, Journal of Homeopathy No. 1, Vol. 2, 1994, s. 3–7).


   S poľutovaním tu musíme konštatovať, že homeopatia si našla svojich priaznivcov i v radoch cirkvi. Často sa hovorí o fakte, že homeopatiu používala Matka Terézia a že i niektorí pápeži sa nechali homeopaticky liečiť. Zakladateľ homeopatie Hahnemann však Krista nenávidel a pred svojou smrťou povedal: „Konfúcia (…) samotného čoskoro objímem v ríši šťastných duchov, jeho, dobrodincu ľudstva, ktorý nám ukázal pravú cestu múdrosti už 650 rokov pred tým blúznivcom (Kristom)“ (S. Pfeifer: Gesundheit um jeden Preis. Bazilej 1980, s. 78). Taktiež Hahnemannov životopisec sa zmieňuje o jeho otvorenej nenávisti k Ježišovi Kristovi.


  
Homeopati a východné náboženstvo


   Za zmienku stojí budhizmus. Definovať teóriu budhistickej viery je veľmi obťažné a niektorí budhisti priznávajú, že ide čisto o prax. Jej cieľom je prekonanie utrpenia osvietením prostredníctvom meditácie. Budha chápal odstránenie utrpenia ako uzdravenie a odstránenie klamu. Kanadský homeopat Guenther azda preto uviedol, že „budhistická meditácia je v zásade homeopatickým poznávaním skutočnosti“ (J. Čehovský: Víc než léčba – homeopatie, s. 122) a napríklad Čehovský, aby zdôraznil podobnosť homeopatie s budhizmom uvádza, že homeopatickí lekári Dalhlke a Palmié boli propagátormi budhizmu v Európe. Niektorí homeopati špekulujú aj o použití homeopatík pri chorobách s karmickým vplyvom (R. Engebretsen: Od zvířete k lidské bytosti. Homeopathic links č. 2, 1995) či o vzťahu karmy a homeopatie (Z. Škodová: Homeopatie na Internetu. Homeopatie č. 9, 1996), čím implicitne zastávajú vieru v reinkarnáciu.


 
Praktické dôsledky používania homeopatie


   Väčšina homeopatickej literatúry hovorí o zmenách psychiky, ktoré sú sprevádzané rôznymi mystickými zážitkami u homeopaticky liečených osôb. Veľmi často sa napríklad opisujú sny mytologického charakteru po podaní homeopatika, či napríklad zvýšená citlivosť k tzv. geopatogénnym zónam (V. Rosivalová: Homeopatie – jak se můžeme sami léčit. Kamila, Bratislava 1992). Podľa homeopatickej literatúry mytologické sny často sprevádzajú homeopatickú liečbu už od jej začiatku. Pri prvom podaní homeopatika vraj niekedy aj osoby, ktorým sa nikdy nič nesnívalo, majú sny výrazne mytologického charakteru: „v prvých fázach (…) bývajú napríklad sny, v ktorých dôležitú úlohu hrá stojatá voda, ktorá postupne začína prúdiť, mení sa na povodeň, odnáša a ničí staré a schátralé budovy, symbolizujúce staré ego, v ktorom sú konzervované chorobné symptómy“. Autor tu vidí analógiu s alchymistickým rozpúšťaním – dilutio. Obsahom sna bývajú alchymistické a psychoanalytické symboly ako: „kráľ, tri bohyne, Eroboros – had požierajúci vlastný chvost, trojhlavý had, draky, podzemné pramene, podzemné labyrinty…“ (J. Čehovský: Víc než léčba – homeopatie, s. 128–129).


   To, že si homeopatia robí nárok na človeka, a to ako na pacienta, tak i na jeho homeopatického lekára, možno vidieť aj na súčasných homeopatických kurzoch pre odborníkov, organizovaných skúsenými a „zasvätenými“ homeopatmi. Dr. Krejčová píše v časopise pre lekárov o homeopatickom kurze toto: „Premena myslenia je to hlavné, čo si mohol začínajúci homeopat priniesť z dlhšieho stretnutia. Dá sa to prirovnať k „zasväteniu“, k „prijímaniu do rádu“. Nezáleží na tom, ako nazveme súzvuk s homeopatiou, s liekom, s pacientom…“ (G. Krejčová: Letní škola klasické homeopatie. In: Medica revue č. 2, 1994, s. 27). Podobne to vyjadril Kent, ktorý o homeopatii napísal: „Keď k nej (rozumie sa lekár k homeopatii) nevzplanie skutočným citom, zostane pre neho iba vecou pamäti a povrchnej vzdelanosti. Ako sa ju učí milovať a homeopatia sa stáva jeho jedinou vášňou, (…) dokáže dôjsť až na najvyšší stupeň“ (J. T. Kent: Přednášky o homeopatické léčbě, s. 59).


   Azda najmarkantnejšie túto až tak trochu „extrémnu závislosť“ – známu u počítačových gamblerov – vyjadril doc. Mužík: „…všetkých nás dohromady spája pevné puto vznešenej homeopatie. Homeopatia, ktorá sa stala doslova „drogou“ pre každého, kto sa s ňou aspoň trochu dôvernejšie zoznámil. Pri hlbšom prenikaní do ich tajov sa nás predsa čoraz väčšmi zmocňuje, až sa od nej stávame doslova „závislými“ (M. Mužik: Úvodní slovo. Folia Homeopathica Bohemica č. 1, 1996). Taktiež Raynaud, homeopat a dekan Farmaceutickej fakulty v Lyone, o homeopatii uvádza: „Len čo do nej vniknete, spravidla jej zostávate verní. Možno aj preto toľko lekárov vo Francúzsku doslova prepadlo homeopatii“ (E. Maraulasová: Budoucnost bude patřit rozumné medicíně. In: Časopis českých lékárníků č. 12, 1996, s. 20–21). Zahraničný lektor homeopatických kurzov naznačuje, že táto príťažlivosť sa môže násobiť i duchovnými silami: „…liečiteľ (mienený homeopat) nikdy neprichádza sám. S vašimi dobrými úmyslami a činmi sa zároveň prejavia i ďalšie duchovné alebo iné sily“ (P. Chappel: Homeopatická samoléčba. Alternativa, Praha 1995, s. 93).


   Treba sa ešte krátko zastaviť pri homeopatmi veľmi často uvádzanom argumente, že homeopatia je bezrizikovou terapiou, ktorou pacientovi nemožno poškodiť. Sama homeopatická literatúra však uvádza opak. Homeopatia sa i podľa nej môže nevhodne prejaviť na psychickom, ako aj na fyzickom zdraví: „Správne vybratý liek, ale niekedy i náhodne trafený, môže mať ďalekosiahle účinky v živote pacienta, dokáže vyplaviť potlačené emócie (…), preto je nezodpovedné túto skutočnosť neuznať a pacienta na ňu neupozorniť. (…) Vo všeobecnosti varujeme pacientov pred nekoordinovaným pojedaním homeopatík (…) predčasná je potom radosť z odstránenia lupín, keď ich potlačenie vyvolá pneumóniu“ (G. Krejčová: Když se řekne homeopatie, není to vždy homeopatie. In: Medica revue č. 1, 1994, s. 17–18).


   Homeopatický časopis dokonca uvádza i možnosť „zhoršenia až k exitu (smrti)“ (Folia homeopathica č. 1, 1993, s. 9) po použití „nesprávneho“ homeopatika. Ako ďalší z možných následkov „nesprávnej voľby“ homeopatickej liečby je napríklad uvedené: „zmeny menštruačného cyklu (k horšiemu), poruchy spánku trvajúce dlhšie ako týždeň, zhoršenie duševných a povahových symptómov…“ (tamže, s. 11).
   Aj vo vedeckej literatúre sa opisujú prípady poškodenia zdravia po aplikácii homeopatík. Taktiež Centrum Svetovej zdravotníckej organizácie na sledovanie nežiaducich účinkov vo švédskej Uppsale (WHO Uppsala Monitoring Centre) má zaznamenané prípady poškodenia zdravia, niekedy i veľmi vážne, po homeopatikách nízkych riedení. Pritom je nevyhnutné povedať, že nežiaduce účinky sa u homeopatík, na rozdiel od klasických liečiv, vo všeobecnosti nesledujú a veľkú pozornosť im nevenuje ani zmienené WHO centrum. Preto sa dá predpokladať, že tieto správy sú len zlomkom skutočných škôd.


 
Pohľad lekára


   Prof. MUDr. Jiří Hert, DrSc., profesor Lekárskej fakulty Karlovej univerzity v Plzni, ktorý mnoho rokov vykonával prax závodného lekára, vysvetľuje, prečo by nikdy nepredpísal homeopatikum:
„Medicína sa až do začiatku 20. storočia spoliehala na empíriu, intuíciu a bola väčšmi umením. Dokázala odstrániť niektoré symptómy, prinášala úľavu, ale vážnejšie choroby vyliečiť nedokázala. Obrovský pokrok a úspechy dnešnej medicíny umožnila až veda. Pravdaže, existuje ešte mnoho nepoznaného, niekedy medicína tápa, ale vedecká metóda, experiment a testovanie hypotéz dospeli k mnohým objektívnym poznatkom. Postupy modernej medicíny sú teda založené na dôkazoch.


   Veda prispela k pokroku medicíny aj tým, že odmietla metódy jednoznačne mylné alebo podvodné, ktoré patria len do histórie. Takou metódou je homeopatia. Hahnemann vedel, že medicína jeho doby bola neúspešná, ale namiesto trpezlivého bádania si vysnil fantastickú medicínu, založenú na sérii niekoľkých absurdných princípov, odporujúcich rozumu, logike a vedeckému poznaniu. Odmietam preto akceptovať homeopatiu ako spôsob liečby a predpisovať preparáty, ktoré sú neúčinné.


   Je tu však problém. Priebeh všetkých chorôb je ovplyvnený psychikou a existujú choroby psychosomatické, kde psychika i pri liečbe má vedúcu úlohu. Tam môže výrazne pomôcť placebový efekt. A homeopatikum, ak pacient neochvejne verí v účinnosť homeopatie, môže mať mohutný placebový, i keď väčšinou len prechodný efekt. V takých prípadoch by sa zdalo, že homeopatikum môže byť ako placebo indikované, napriek tomu ho však ako moderný lekár predpísať odmietam. Dám prednosť inému placebu a usilujem sa získať maximálnu dôveru pacientov, aby i moje slovo malo placebový efekt. Keby som zlyhal a ordinoval homeopatiká, presviedčal by som pacientov i svojich kolegov o účinnosti homeopatie a o tom, že ani ja o jej efektivite nepochybujem. Stal by som sa propagátorom homeopatie. Podvádzal by som vedu, seba i pacientov.“