MATÚŠ KUČERA - STARÍ SLOVÁCI NIE SÚ CHIMÉRA

Rozhovor s univerzitným profesorom Matúšom Kučerom (z roku 2008)

 Profesor Matúš Kučera

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Starí Slováci nie sú chiméra

   Má za sebou mimoriadne plodné roky pedagogickej, literárnej i politickej, ale najmä vedeckej práce. Ako poslanec Federálneho zhromaždenia hlasoval za samostatné Slovensko, keď sa rozhodovalo o rozdelení ČSFR. Pôsobil aj ako minister školstva Slovenskej republiky, bol veľvyslancom v Chorvátsku a generálnym riaditeľom Slovenského národného múzea v Bratislave. Popritom tridsať rokov prednášal slovenské dejiny na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, vysedával v archívoch a písal. Jeho knihy o najstarších dejinách Slovákov Slovensko po páde Veľkej Moravy, Slovensko v dobách stredovekých, Slovensko okolo roku 1000, Slováci prežijú, Postavy veľkomoravskej histórie a ďalšie by mali patriť do základnej vzdelanostnej výbavy každého Slováka. Jeho historicky verné rozprávanie je rovnako pútavé a jedinečné ako rozprávanie o dejinách starých Grékov z pera iného Slováka, Vojtecha Zamarovského. Rozdiel medzi nimi je len v tom, že Zamarovský bol v prvom rade literát a Kučera je v prvom rade vedec s hlbokou znalosťou histórie svojho národa. Kuvičie hlasy spomedzi odchovancov čechoslovakistickej historiografie nemôžu nič zmeniť na faktoch, ktoré si ctí a ku ktorým dospela moderná európska veda: Slováci majú tak ako iné európske národy svoj vyše tisícročný rodokmeň, žili, bojovali a prežili ako národ až do dnešných dní. Univerzitný profesor Matúš Kučera.

   Skúsim parafrázovať jeden váš výrok, že človek v určitom veku by mal piť dobré víno a hovoriť pravdu. Myslím si, že víno nie je pre pravdu až také dôležité, dôležitejšie je vedieť. Čo my vlastne o sebe vieme, aká je pravda o nás Slovákoch, kedy sme sa narodili pre históriu ? Prečo mnohých hnevá pojem starí Slováci a považujú ho za chiméru?

   Neviem, lebo my sme si ho nevymysleli. Takto sa označujú starí Maďari oproti moderným Maďarom, starí Česi oproti Novočechom. Starí Slováci je pomocný vedecký termín, podobne ako starí Maďari či starí Česi, ktorý v súvekých prameňoch v takejto podobe nie je nikde zachytený. Na tomto termíne sa dohodla veda, aby si rozumeli vedci, keď navzájom komunikujú, aby vedeli, o čom je reč. Národ, ktorý vznikol v 18. – 19. storočí, mal zväčša iné kvality ako národ, ktorý sa formoval v 8. – 9. storočí. Národ 19. a 20. storočia má ešte jeden vnútorný atribút, ktorý mali predchádzajúce národy len v malej miere – proces sebauvedomenia a sebazaradenia. Proces sebauvedomenia, že ja patrím k tomuto spolo-čenstvu, to je podľa staršieho francúzskeho mysliteľa Renana každodenný plebiscit, ktorým sa občan zaraďuje.

 

   Platí to aj dnes? Zaraďujeme sa každodenne do národného spoločenstva nazývaného Slováci?

   Nie sme ani dnes všetci Slováci, ktorí sme zapísaní ako Slováci. Niektorí sú len zapísaní ako Slováci, niektorí bojujú proti Slovákom a priznávajú len to, že sú Európania, hoci európsky národ neexistuje. Ďalší tvrdia, že sú Čechoslováci, hoci taký národ tiež nikdy nejestvoval, hoci bol deklarovaný. Niektorí si stále neuvedomujú, že termín Čechoslováci padol práve preto, že ho niekto hlásal a na téze čechoslováctva sa rozsypala aj spoločná republika. Masaryk tým, že podľahol tlaku a v parlamente dal voľnú ruku skupinám, ktoré dali odhla-sovať, že slovenský národ neexistuje, že je len národ československý, položil mínu pod Československú republiku.

 

   Uvádzajú sa väčšinou politické alebo ekonomické dôvody rozdelenie československej federácie, ale nebol tu iný hlavný dôvod – vrcholiaci proces sebauvedomovania?

   Slovensko začalo byť citlivejšie na svoje etnické, národné a historické korene. Po prvý raz sa vytvoril voľný priestor, aby si tieto otázky uvedomil aj národ, aby o nich rozmýšľal. Ale je tragédiou našej spoločnosti, že ani médiá, ani kazateľnice, ani škola tieto myšlienky neotvárali a neotvárajú a v spoločnosti sa šíria len ako samizdat. Nedávno ma oslovil istý človek v čakárni u lekára: „Pán profesor, v médiách nenachádzame odpovede na otázky, ktoré nás zaujímajú, tak si sami vyberáme a prekladáme články a state o našej národnej histórii, o veciach okolo nás, o ktorých dostávame doma skreslené informácie, rozmnožujeme si ich a vzájomne posielame“. Dnes sa samizdat šíri takmer rovnakým spôsobom ako v časoch chartistov. Nie je to absencia demokracie vo verejnom živote ? Nech sa ktokoľvek bije do pŕs – keď sa ľudia boja povedať pravdu, ide o deficit demokracie, keď médiá nespĺňajú požiadavku spoločenstva, aby sa kvalifikovane diskutovalo o etnických a konfesijných koreňoch tohto národa, ide o zámernú ignoráciu.

 

   Nekvalifikovaní a povrchní glosátori týchto tém sa vždy nájdu. Vždy sú to tie isté známe tváre, ktoré si históriu zamieňajú s ideológiou...

   Trápi ma, že o týchto veciach vzniká politická diskusia. Slová o starých Slovákoch sa dostali do prejavu premiéra a odrazu sa naše staré dejiny zvrátili na politický boj. Je to neúcta k dejinám národa. Sme stranícky rozhádané spoločenstvo ako za prvej republiky, funguje tu partajokracia, nie demokracia. Vidíte, ako to beží napríklad v parlamente – jedna rozvadená dedina. Ťapákovci sú proti tomu šuviks.

 

   Aký je v tejto rozvadenej dedine postoj slovenskej inteligencie, nevyrástla aj pod vaším vedením generácia mladých historikov?

   Spoločenskovedná inteligencia sa nevie nájsť – nevie si vytvoriť priestor, nevie, o čom by mala písať, o čom by mala hovoriť. Udivuje ma, že až dnes niektorí mladí historici objavujú francúzsku historickú školu Annáles, ktorá je vedúcim prúdom európskej historiografie a na ktorej som ja vyrástol už v šesťdesiatych rokoch. Mnohí mladí historici, ktorí by sa mali živiť serióznou históriou, prepadli americkému prezentizmu a ten sa stáva ich životnou filozofiou: Ži a užívaj si, lebo nevieš, čo bude zajtra ! Už nehovoríme: Vzdelávaj sa, buď múdry, mysli na budúcnosť, na rodinu ! Naopak, nabádame mládež: Zabávaj sa a utrácaj ! Ponúkame im takúto filozofiu ako jediný celoživotný program.

 

   Vráťme sa k histórii a historikom. V denníku SME dostali veľký priestor vraj medzinárodne uznávaný historik Dušan Kováč a publicista Peter Morvay, ktorí sa pustili do „nacionalistických historikov“, obhajcov práva na pomenovanie našich predkov starí Slováci. Morvayovi sa nemožno čudovať, ale Dušan Kováč je historik...

   Posledný polyhistor bol Matej Bel, veľká ozdoba Uhorska, ale ten umrel v 18. storočí. Ak sa za takého pasuje Dušan Kováč, ktorý neurobil jedinú výskumnú prácu zo starých slovenských dejín, tak by mi bolo trápne s ním diskutovať o stredovekých dejinách Slovenska. Musel by som sa ho spýtať, čo si myslí o Geografovi Bavorskom, aby sme sa mohli rozprávať o prameňoch, ak už chceme hovoriť o starých Slovákoch. Ale ako možno viesť diskusiu s ľuďmi, ktorí nevedia prečítať ani vetu z daného prameňa, lebo tam treba zvládnuť latinský, starosloviensky aj grécky jazyk a aspoň pomocne informátorov arabských a hebrejských? Veľkú Moravu totiž navštívili Arabi i Židia z Apeninského polostrova, z Chazarska a Ruska. Na to, aby som napísal prvé práce, som sa pripravoval 15 rokov, lebo kým som mal pocit, že som celkom nezvládol pramene, neodvážil som sa vážne vyjadrovať k niektorým veciam. Dnes váha slova poklesla. Dnes sa môže aj Dušan Kováč vyjadrovať k veciam, o ktorých nevie nič.

 

   Slovenská republika má pätnásť rokov – je to dosť alebo málo na to, aby vzniklo komplexné dielo o slovenských dejinách?

   Žiaľ, počas pätnástich rokov existencie samostatného Slovenska nik nepredložil národu nijaký nový výklad jeho histórie. Slovenskí historici, ktorí tvoria šesťdesiatčlenný vedecký ústav a ktorý vedie či viedol ten istý Dušan Kováč, nepripravili a nevydali nijakú novú syntézu slovenských dejín. A dnes iba prepisujú a odpisujú.

 

   Predstava o našich predkoch je v učebniciach dejepisu stále zahmlená, vraj ohraničená nedostatkom písomných prameňov. Hovorilo sa o nás ako o holubičom národe. Neboli sme teda národom bojovníkov?

   Švédi a Nóri nemajú do 13. storočia ani písmenko o svojich dejinách a znamená to, že nemajú dejiny ? Nemusí byť všetko napísané, existujú predsa ústne dejiny a dejiny materiálnej kultúry. Spojenie holubičí národ vymysleli naši romantici. Vedeli sme bojovať tak ako iné národy so všetkými krutosťami vtedajšej doby, mali sme operatívnu, pohyblivú armádu bojovníkov so širokými opaskami. Stačí si prečítať byzantských autorov Maurícia, Jordana, cisára Leona, Prokopia, ktorý bol tajomníkom veľkého vojvodu Belizara – tie pramene sú dostupné, prečo ich nečítame, aby sme si urobili predstavu o našich predkoch ? Prokopius opisuje našich predkov ako veľmi zdatných bojovníkov, ktorí sa dostali s veľkou armádou až pod múry Benátok. Okrem pešieho vojska mala táto armáda neuveriteľných tritisíc jazdcov. Od týchto spisovateľov hodnoverne vieme, že roku 512 sme zaujali územie dnešného Slovenska a ako nám to doložila archeológia, počas dvoch-troch storočí sme sa usadili na tisícich sídliskách. Byzantský autor napísal, že Slovanov tu bolo také množstvo, akoby tu boli rozosiati. Rimanom sa priestor Karpatskej kotliny nepodarilo romanizovať ani za bezmála 500 rokov a naši predkovia ho slovanizovali za veľmi krátku dobu. Keď sem prišli v polovici 6. storočia Avari, naši predkovia už pevne sedeli vo svojich sídlach a obrábali zem.

 

  O územnej i jazykovej kontinuite tohto slovanského obyvateľstva s územím a jazykom dnešných Slovákov niet vedeckých pochybností. V nemeckom Atlase svetových dejín – Atlas der Weltgeschichte – sa píše o rozšírení Slovanov, že Karpatskú kotlinu v 6. storočí obývali Slováci. Pre niektorých slovenských historikov je však problém nazvať našich predkov starými Slovákmi. Nie je to anomália?

  Prirodzene. Veď Slovanov usídlených v Českej kotline nazývame Čechmi, Poľanov Poliakmi a Maďari, o ktorých v historických prameňoch niet ani zmienky, si osvojili pomenovanie starí Maďari. Ani o obsadení Karpatskej kotliny Maďarmi nie sú nijaké písomné dokumenty. Ale nepozerajme sa po Maďaroch. My si programovo musíme stavať svoje slovenské dejiny a nespochybňovať veci historicky overené politickými šarvátkami. Bez sebapoznania niet sebauvedomenia – to je axióma. A to sebapoznanie my ignorujeme. Dlhé decéniá od programovej maďarizácie, zhruba od roku 1848, sme bojovali o svoju národnú svojbytnosť, o svoj štát – prečo sme teda dnes k národným veciam ľahostajní a staviame sa k nim odmietavo ? Veď Hurban si za posledné peniaze kúpil koňa, vyleštil šabľu, nechal v chalupe kopu detí a išiel bojovať za národ. On a jemu podobní neboli dobrodruhovia, ale vysoko vzdelaní ľudia na dobrých nemeckých univerzitách, ktorí videli, ako tamojší Nemci dávajú dokopy svoju roztratenú krajinu.

 

   Boli to časy romantizmu. V čase, keď sa buduje nová Európa, má zmysel hovoriť o národných veciach?

   Áno. Aj keď sa buduje nová Európa, musíme si riešiť svoje vlastné veci. Nie je to v rozpore s demokratickým poriadkom a tradíciami v Európe. Demokratizmus európskeho spoločenstva je vcelku humánny a bez neho by nás pohltili niektorí naši susedia, ako sa o to už pokúšali dva – trikrát v dejinách.

 

   Istá nadradenosť sa prejavuje v mentalite našich susedov i dnes, hoci Európa od čias absolutistických monarchií dosť pokročila...

   Pozrite sa, nechcel sem prísť premiér susednej krajiny, akoby on bol na čele veľmoci, ktorý hýbe Európou, pretože stratili akýsi pomyselný primát v strede Európy. Tvária sa, akoby mali nejaké poslanie v tomto priestore, pritom sú len vystrašení zo slovanského obkľúčenia. Veď do tridsiatych rokov 18. storočia nik nevedel, kto žije v Uhorsku. Neexistovalo sčítanie obyvateľstva. Až po roku 1728, po prvom sčítaní, sa zistilo, že Maďari netvoria ani tretinu obyvateľstva. Vtedy nastalo zhrozenie zo slovanského obkľúčenia a postupne sa začala programová maďarizácia, ktorá vlastne rozložila staré Uhorsko.

 

  Nepripadá vám nariekanie nad Trianonom a rozpadom starých neživotných štátnych štruktúr ako beznádejný anachronizmus?

   Anachronizmom je maďarský nacionalizmus, ktorý rozložil strednú Európu. Zaplať pánboh, že súčasný demokratický model Európy nedovoľuje, aby tento nacionalizmus rozkladal strednú Európu aj dnes. To sú otázky, ktoré musí vnímať história. Slováci nikdy netvorili agresívnu ideológiu. V strednej Európe sme nikdy nevyhlásili svojim susedom vojnu, aj keď sme sa v satelitnom postavení priplietli do nejakých tých vojen, nikdy sme nikoho nenapadli, hoci sme mali morálne právo kde-komu všeličo vrátiť. Zakódovali sme si pokoru a utiahnutosť, a to nám teraz zväzuje ruky.

   Môže postupne zvyšovať naše sebavedomie členstvo Slovenska v Európskej únii?

   Sebavedomie Slovákov musí nastúpiť v Európskej únii ako jeden z fenoménov, pretože únia je spoločenstvo rovnocenných národov a národný kultúr. Budeme jesť rovnaké hamburgery a piť rovnakú kokakolu, ale budeme mať svojbytný jazyk a svojbytný kultúrny habitus. A keď si ho nedokážeme pestovať, tak nám ho odbúrajú iní, zoberú nám ho, tak ako nám v minulosti vzali kultúrne pamiatky, ktoré sú dnes uložené v múzeách vo Viedni, Budapešti a Prahe. Zápas o národné a kultúrne dedičstvo bude pokračovať aj v novej Európe a Slovensko musí byť na to pripravené.

 

   Je na to pripravené?

   Nie je a nechystá sa na to, jeho inteligencia spí. Keď sa ktosi ozve v záujme národných vecí, spustí sa krik. Najviac vykrikujú o nacionalizme bývalí dogmatici.

 

   Pridávajú sa k nim jednofarebné médiá, v ktorých sa nepripúšťa hlas z druhej strany, myslím hlas národnej inteligencie...

   To je zámer. Vždy, keď nás chcel niekto vyfackať, začal tvrdiť, že sme endemickí nacionalisti.

 

   Nespôsobujú to aj neuvážené vyjadrenia niektorých exponovaných politikov, na ktoré sa vždy striehne s mimoriadnym záujmom médií?

   Mňa ako historika neovplyvňujú vyjadrenia politikov. Určité vyjadrenia tu vždy boli a budú – to nie je podstatné. Ak je sloboda prejavu a demokracia, každý sa môže vyjadriť, ako chce. Mňa zaujímajú fakty a vážnosť toho faktu, lebo nie všetko je fakt, čo sa breptne, alebo napíše v novinách. A musím si položiť aj otázku: Bol tam, na tom mieste človek, čo o tom píše? Alebo má informáciu len z druhej ruky? Do akej ideovej skupiny patrí, v záujme koho píše, kto ho platí? A vôbec, chcel povedať verejnosti pravdu, alebo úmyselne zavádza? História sa tvorí z holých vecných faktov, históriu nezaujímajú politické komentáre.

 

   V smiešnych sporoch okolo kráľa Štefana prekvapilo označenie v médiách, že svätý Štefan bol maďarský kráľ...

   Bol to uhorský kráľ, teda aj náš kráľ, veď niesol v rukách slovenský dvojkríž a trón mu vybojovali slovanské kniežatá. Keď mu jeho strýko Kopányi chcel ukradnúť korunu, Štefan sa preplavil z Ostrihomu a na Slovensku v tábore pri dnešnej Bíni ho slovanské kniežatá pasovali za rytiera. Zvolali vojská bratislavskej a nitrianskej stolice, ku ktorým sa pridalo vojsko jeho nemeckej manželky Gizely a táto armáda prekročila Dunaj a porazila maďarské vojsko Kopányia. Tak sme Štefanovi zachránili kráľovstvo. Ozajstným maďarským kráľom by sa bol stal Kopányi, keby ho neboli rozštvrtili. Napokon, Maďari slovo királyi prevzali zo staroslovienčiny, rovnako ako ďalších okolo tisíc slov, pretože nemali terminológiu súvisiacu s poľnohospodárstvom, usadlým životom a organizáciou štátu. Tých výpožičiek z jazyka našich predkov je veľa. Oblok – ablak, brázda – barazda, dvor – udvar, palác – palota, temocz – temnica, a tak ďalej.

 

  Pre naše chatrné národné povedomie je príznačné, že na Slovensku nemáme sochy vynikajúcich postáv našej najstaršej histórie, kým Maďari si stavajú sochy mýtických turulov pomaly v každej dedine na juhu Slovenska. V Rimavskej Sobote stojí bronzová socha kontroverzného Slováka-Maďara Lajosa Kosútha a Komárno sa hemží pamät-níkmi maďarskej histórie. Kde stojí socha kráľa Svätopluka? My iba vedieme trápny spor iniciovaný opäť Kováčom, či Svätopluk bol vôbec kráľ...

   Tomuto pánovi je pápežská kúria, diplomatické centrum vtedajšieho sveta, aj pápežská listina málo. Takýto človek sa sám vyraďuje z kategórie historikov. Žiadna európska národná historiografia nemôže brať vážne historika, ktorý spochybní pramennú základňu Lateránu. Termín kráľ sme prebrali, tak ako iné národy, podľa Karola Veľkého, ktorý bol veľkou osobnosťou včasného stredoveku. Východní Slovania nazývajú panovníka cézarom, inde majú vajdu – vojvodu, my, pretože sme boli v kontakte s ríšou Karola Veľkého, máme kráľa. Korunovácia, tá symbolika kráľovského majestátu – to prišlo až neskôr.

 

   Pápežská bula označuje Svätoplukovu ríšu ako kráľovstvo. Aká bola rozloha tohto štátneho útvaru?

   Svätoplukova ríša bola protiváhou Franskej ríše v strednej Európe. Svätopluk okrem Slovenska a Moravy, Čiech, časti Poľska i polabských Slovanov obsadil celú Panóniu až po Drávu, ako Rakúsko až po Viedeň. Bratislava sa za jeho vlády stala strediskom bohatej oblasti. V tom čase stál na čele mesta Braslav, ktorý zanechal Bratislave meno – Burgus Braslavov. Práve vlani bolo tisícsté výročie prvého zápisu o Bratislave a pri tej príležitosti otcovia mesta nepovažovali za potrebné pripomenúť si túto udalosť. Dokedy bude Slovensko pykať za to, že nemalo svoju národnú inteligenciu, že mu nedovolili vychovávať svojich historikov?

 

   Veľa sa dá diskutovať o tom, čo je hnacím motorom dejín. Historici iba skúmajú a zaznamenávajú chod dejín. Kto však tvorí dejiny ?

   Skutočné dejiny tvorí národ. Dejiny nerobia hašteriví politici, ktorí sú tu na jedno-dve volebné obdobia. To, že vláda píše dejiny, je iba naivná predstava politikov. Tieto veci si mnohí neuvedomujú, ani slovenská sociológia ich neskúma. Szomolányiová and company dúchajú iba do politickej polievky, nerobia vedeckú sociológiu, ktorá by sa pozrela do vnútra spoločnosti. A čoskoro, v pokračujúcej globalizácii, niektoré veci už nebudeme môcť zachytiť.

 

  Myslíte si, že po všeobecnom intelektuálnom a mravnom úpadku príde k obrode spoločnosti, že sa nerozplynieme ako národ ?

   Pôjde o to, zmeniť myslenie v hlavách ľudí. Príde k tomu. Dejiny nás učia, že spoločnosť má v sebe zakódované podnety k sebazáchove. Vždy, keď sa spoločenstvo dostalo na hranu morálnej či existenčnej krízy, prišiel nejaký svätý František z Assisi, pred ktorým si musel pokľaknúť aj pápež, aby naštartoval mravnú obrodu spoločnosti. Myslím si, že aj v Amerike, po veľkej kríze, ktorá ju čaká, nastúpi druhá fáza národného obrodenia a nastanú tam zmeny. Preto je pre vývoj americkej spoločnosti ľahostajné, či vyhrá prezidentské voľby Clintonová alebo Obama (rozhovor bol realizovaný v čase, keď ešte nebol známy víťaz za dem. Stranu - pozn. NIFMV) Nechcem robiť Sibylu, ale ako historik si môžem dovoliť isté prognózy. Vychádzam z toho, že spoločnosť ako sociálny organizmus netrpí syndrómom sebazničenia. Podobné pocity vnášajú do spoločnosti iba sektári alebo exaltované náboženské skupiny, ale pre celok nie sú tieto výstrelky rozhodujúce.

 

   Mravný relativizmus, sociálna a ekonomická kríza, konzumná spoločnosť – to všetko je dôsledok globalizácie, ktorej cieľom je vychovať poslušné a konzumujúce ľudské stádo. Je nejaká možnosť úniku z tejto cesty ?

   Nechcem sa dožiť toho, keď sa to stádo vzbúri. A ono sa vzbúri. Vo Francúzsku to už pocítili, keď im začali horieť ulice a predmestia.

 

   Vyslovili ste víziu vzbury stáda, odmietajúceho bľačať podľa želania globálnej moci. Kedy sa podľa vás spustí mechanizmus vzbury ?

   Keď bude podráždenie stáda také veľké, aby začalo ničiť všetko okolo seba, lebo bude treba nastoliť nový poriadok, nový priestor, v ktorom sa budeme cítiť lepšie. Kedy to bude, neviem. Pre historika je život jednej generácie prikrátky, pre históriu je zaujímavé to, čo trvá, nie to, čo sa mení s každou politickou vlnou.