SLOBODNÍ MURÁRI

Milan Stanislav Ďurica

 Autor:

 Historik Milan S. Ďurica

 

 

 Symbol slobodomurárstva

 na americkej jednodolárovke

 

 Jan Amos Komenský

 

 Benjamin Franklin

 

 George Washington

 

 Victor Hugo

 

 Edvard Beneš

 

 Tomáš Garique Masaryk

 

 Salvador Aliende

 

 Augusto Pinochet

 

 Michail Gorbačov

 

 George Gush starší

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

   Je až zarážajúce, ako málo vedia kresťania o tých, ktorí v dejinách zohrávali často určujúcu rolu plánovania a uskutočňovania prevratov, revolúcií, rúcania štátnych útvarov a budovania nových, vrátane ich obsahu, prosto ovplyvňovali výkon moci, tvorili jej symboly a tvárnili ju pomimo oficiálnej moci, dnes už i pomimo demokratických štruktúr, resp. prostredníctvom nich. Málokto číta slobodomurársku symboliku v tvare bývalej vlajky ČSR, ČSSR a ČSFR, dnes vlajky Českej republiky a podobných vlajok iných štátov. Málokto vie, prečo v Bratislave dodnes nesie naša najväčšia univerzita pomenovanie Univerzita Jána Amosa Komenského. Kto vie, že otec Fidela Castra či Václava Havla bol slobodomurár? A že i Salvador Aliende, i Augusto Pinochet boli slobodomurári? A rovnako mnoho amerických a európskych (a nielen) prezidentov a politikov?

   No po desaťročiach mlčania o podstate rozličných režimov, ten komunistický nevynímajúc, je našou povinnosťou vidieť súvislosti a ciele naoko neraz filantropicky a hunmánne sa prezentujúcich spolkov. Odhalí sa nám tak podivné bratstvo jednotlivých navonok ideovo antagonistických osôb a zoskupení, ktoré vedú vzájomný zápas neraz naoko alebo do stratena. Mali by sme vedieť, že ich symbolická reč, ktorá nezorientovanému človeku pripomína obsahy vlastného náboženského cítenia, v skutočnosti vytrvalo maskuje stáročný cieľ oslabiť alebo úplne potlačiť vplyv kresťanstva, predovšetkým Katolíckej cirkvi. 
Priblížme si preto niektoré vedomosti o dejinách, zmysle a cieľoch slobodomurárstva, aby sme viac chápali aj podivné súvislosti našich národných osudov v minulosti a dnes.

   V roku 1923 vyšla v Prahe neveľká knižočka s titulom O významu a úkolech svobodného zednářství. Jej autorom bol člen „spravedlivé a dokonalé lóže Jan Amos Komenský“ Dr. František Mašlaň, ktorý týmto zväzkom otváral edičnú sériu Epištoly demokracie. Ako vydavateľ figurovala na obálke „Sociální služba v Praze-Karlíně“. Aj na obálke, aj na titulnej strane boli jasne reprodukované hlavné symboly slobodomurárskych lóží, tri trojuholníky, kružidlo a uhlomer. Bola to publikácia, určená na oboznamovanie širšej verejnosti so slobodomurárstvom. V nej čítame :
   „Dne 24. června 1717 (v den sv. Jana Křtitele, patrona starých hutí stavitelských) utvořily čtyři lóže anglické první velelóži zednářskou v Londýně, aby na základě starých usnesení a symbolů pracovaly společně jako stavitelé duchovní. Bez podpory státu a církve, na mnohých místech jen trpěno, jinde pronásledováno, vzrostlo svobodné zednářství z nepatrného hloučku svobodných zednářů anglických v mohutný spolek světový, k němuž náleží vůdčí duchové a vladaři všech kulturních národů.“ (s.8)

   V poznámke k tomuto textu vypočítava asi sto mien svetoznámych básnikov, spisovateľov, hudobných skladateľov, učencov, vladárov, štátnikov a iných významných osobností svetových dejín posledných dvoch storočí. Potom pokračuje :
   „Po zrušení řádu jesuitského (1773), které bylo důsledkem agitace lóžíí zednářských, pronikly ideje myslitelů anglických (Locke) a francouzských (Montesquieu, Voltaire, Rousseau) do všech zemí evropských i do Ameriky. Zednáři Benjamin Franklin a Jiří Washington zakládají Spojené státy severoamerické (1777) a po jejich vzoru zednáři francouzští, sdružení v klub „jakobínů“, prohlašují všeobecná práva lidská a občanská (1789), která si proklestila cestu do ústavních listin všech států moderních.“ (s. 14) „A Svaz národů, jejž naznačil již ‘husitský’ král Jiří z Poděbrad a poslední biskup Jednoty českobratrské Jan Amos Komenský, utvořil konečně po ‘přejití vichřic hněvu’ (1918) zednář Wilson, president Spojených států severo-amerických. (...) Vždyť Spojené státy evropské, jejichž utvoření předpověděl francouzský básník Viktor Hugo, předseda druhého mezinárodního sjezdu mírového v Paříži (1848), jest myšlenka zednářská.“ (s.16 -17)

   Ak si uvedomíme už iba týmto autorom vypočítané historické momenty ako výdobytky svetovej slobodomurárskej organizácie - - zrušenie jezuitského rádu, vznik Spojených štátov amerických, Francúzska revolúcia, vyhlásenie všeobecných ľudských a občianskych práv, talianske národné ‘Risorgimento’, ktoré ovplyvnilo aj národné hnutia v strednej Európe, potom založenie Spoločnosti národov a myšlienka Európskej únie — musíme cítiť potrebu, bližšie sa oboznámiť s tou organizáciou, poznať jej historické korene, jej ideologické základy a jej hlavné ciele a prostriedky na ich realizovanie. Toto je zmyslom nášho dnešného strenutia.
 


   Historické korene slobodomurárstva

   Musíme si hneď na začiatku povedať, že o historickom pôvode slobodomurárstva nepodarilo sa doposiaľ dosiahnuť bezpečne fundované zistenia. Jednou z hlavných príčin je tu sama povaha čo najprísnejšieho tajomstva, ktorým sa vždy zahaľovali slobodomurárske lóže. Preto vážni autori delia dejiny slobodomurárstva na dve presne vymedzené obdobia. O historickom slobodomurárstve hovoria iba počnúc rokom 1717, keď sa štyri anglické nezávislé lóže v Londýne zjednotili a utvorili prvú Veľkú lóžu na čele s veľmajstrom Antonom Sayerom. Tento rok sa považuje v bežnej literatúre za počiatok novodobého slobodomurárstva. Ale už sám fakt, že Veľkú lóžu vytvorili štyri predtým jestvujúce lóže — boli to Lóža sv. Pavla so sídlom v hoteli Hus, Lóža hotela Koruna, Lóža hotela Jabloň a Lóža taverny U Romana — jasne dokazuje, že išlo iba o nový typ organizácie, nie o skutočný počiatok lóžových združení. Preto už prvé vedúce osobnosti týchto lóží novších čias sa usilovali vsunúť čo najhlbšie do dejín počiatky hnutia. Autor prvých štatútov (Constitutions) Veľkej lóže, kazateľ presbyteriánskych Škótov v Londýne Dr. James Anderson, do toho základného dokumentu včlenil fantastické legendy, podľa ktorých slobodomurárstvo sa odvodzuje od najstarších biblických a orientálnych postáv počnúc Matuzalemovým synom a Noemovým otcom Lamechom, cez gréckeho boha obchodu Hermesa a židovského patriarchu Abraháma až po kráľa Dávida a jeho syna slávneho Šalamúna, staviteľa jeruzalemského chrámu.

Práve od staviteľov tohto chrámu, ktorých Šalamún zamestnal vraj na 40 tisíc a ktorí po dokončení stavby sa rozišli po celom vtedy známom svete, teda aj do Európy, Anderson odvodzuje najstaršie združenia murárov. Podobne si privlastňujú rytiersky rád Templárov, založený v roku 1119 v Jeruzaleme, pretože ich prvým sídlom bol Šalamúnov chrám. Tragická obeť francúzskeho kráľa Filipa Pekného, ktorý zneužil slabosť pápeža Klementa V., posledný veľmajster rádu Templárov Jacque de Molay, upálený v Paríži 18. marca 1314, je podnes v mnohých lóžach uctievaný ako mučeník za slobodomurársku ideu.
   Tieto chronologicky často protirečivé kombinácie čoskoro vzbudili pochybnosti u vzdelanejších slobodomurárov, ale iba v 19. storočí najmä zásluhou nemeckých historikov sa od nich slobodní murári vyslovene dištancovali. Ostáva však skutočnosťou, že podrobný plán Šalamúnovho chrámu sa podnes zachováva v slobodomurárskych lóžach ako posvätný symbol.


   Čo hovoria historicky zistené skutočnosti ?

   Dejiny nás učia, že od najstarších čias stavitelia dôležitých budov tak sakrálneho ako aj profánneho charakteru boli muži osoby mimoriadneho nadania a geometrických znalostí, ktorí é sa zoskupovali do užších spoločenstiev a zaväzovali sa prísahami, že neprezradia iným svoje stavebné tajomstvá. V európskom priestore sa v stredoveku označovali názvami „caementarii“, „latomii“ ,, ale aj „massonerii“. Neskôr nachádzame názov „sculptores lapidum liberorum“ po nemecky „Freistein-Maurer“ (1212), a v 14. storočí už aj „lathomos vocatos fremaceons“ (1396) a „franc-macons“. Vyberali si ich iniciátori stavieb, teda v staroveku cisári a králi, potom aj pápeži, biskupi , a hlavne opáti, ktorí zasväcovali svojich mníchov do stavebného umenia a často si ich brali so sebou pri otváraní nových kláštorov. Románsky štýl najstarších kláštorov sa právom označuje ako „katolícky“. Bol umeleckým odrazom hlbokou vierou zjednoteného duchovného spoločenstva už podstatne pokresťančenej Európy. Na britských ostrovoch to bol kráľ Alfréd Veľký (872 - 900), zakladateľ školy, z ktorej sa vyvinula Oxfordská univerzita. Po spustošení rímskeho kultúrneho bohatstva v Británii anglosaskými okupantmi sa usiloval pozdvihnúť kultúrnu úroveň svojho kresťanského kráľovstva aj tým, že podporoval rozvoj vedy a stavebníctva. V Ríme pápež Silvester II. (999 -1003), predtým benediktínsky mních, ktorý navštevoval arabské školy v španielskej Cordobe, si získal také vedomosti v prírodných vedách, že ho považovali za najvzdelanejšieho muža toho času. 
Potom prišla gotika ako prejav filozoficko-teologickým myslením racionalizovanej a po preniknutí najhlbších tajomstiev Božieho zjavenia túžiacej viery. Za jedného z hlavných inšpirátorov nemeckej gotiky sa považuje kolínsky biskup sv. Albert Veľký (1205 - 1260), ktorému sa pripisuje aj projekt kolínskej katedrály. Také mohutné stavby, akými gotika od 12. do 16. storočia zošľachtila tvár celej Európy, prirodzene vyžadovali solídnu organizáciu stavebných majstrov a ich robotníkov, ktorých architekti museli školiť, kontrolovať a udržiavať v uzavretých spoločenstvách viazaných mlčanlivosťou o výrobných tajomstvách. V prevažne mníšskom prostredí sa preto utvárali bratstvá (confraternitates) stavbárov pomenované podľa svätých patrónov. V 15. storočí sa tieto bratstvá osamostatňovali od kláštorov a spájali sa do vyšších zoskupení. 
   Zdá sa, že to boli stavbári dómu v Strasburgu, ktorí sa ako prví v Nemecku nazvali slobodnými murármi (franc-macçons). Z francúzskeho jazyka prevzali aj výraz lóža, ktorým sa označovalo miesto tajných zhromaždení, a potom aj samé zhromaždenia, na ktorých majster poučoval svojich pracovníkov, rozdeľoval im úlohy a kontroloval postup práce. Boli to jednoduché šopy, robotnícke prístrešia, ba v teplých obdobiach aj lístím zastrešené priestory vo voľnej prírode, kde však osobitní strážcovia znemožňovali prístup nezasväteným osobám. PNakoşkoretože prakticky všetci títo stavbári boli negramotní ľudia —- nemali ani príležitosť, ani čas, aby sa naučili písať a čítať —- dorozumievali sa symbolmi, ktorých význam bol ich tajomstvom. Tento starý dorozumievací systém symbolov im zdokonalil práve biskup Albert Veľký počas stavby dómu v Kolíne. Popri tajomstvách architektúry títo slobodní murári pestovali aj tajné numerologické tradície odvodené od antických ezoterických filozofií a kabalistických výpočtov vychádzajúcich zo židovskej gnózy, z kabaly a z alexandrijsko-rímskeho neoplatonizmu. Odtiaľ osobitná úcta k číslam 3, 5, 7 a 9 ako aj k zlatej, modrej a bielej farbe. 
   Najstaršie zachované konštitúcie slobodných murárov dokumentujú ich prísne náboženské založenie. Tak napríklad anglická konštitúcia, ktorá sa datuje medzi roky 1427 a 1444, ustanovuje, že „tí, ktorí poznajú a vykonávajú umenie, musia si uctiť Boha a Cirkev ako aj majstra, u ktorého slúžia, kdekoľvek sa nachádzajú na zemi či na mori, a kamkoľvek idú. (...) Ty musíš tiež milovať svojich súdruhov. Tak to žiada umenie a takto to musí byť.“ V dokumente «Umenie štyroch korunovaných» zase čítame : „Teraz prosme Boha všemohúceho a jeho matku, sladkú Pannu Máriu, aby nám pomáhali zachovávať tieto ustanovenia a tieto body za všetkých okolností, ako kedysi štyria svätí mučeníci, ktorí sú ozdobou spoločenstva.“ To sa vzťahovalo na mučeníkov, ktorí boli sochári —- teda stavbári —- tu v rímskej Panónii na druhej strane Dunaja, a ktorým cisár Dioklecián okolo roku 300 rozkázal urobiť sochu rímskeho boha Eskulapa. Pretože už boli kresťanmi, odmietli vykonať cisárov príkaz, a preto boli umučení.
   Z toho, čo sme uviedli, vyplýva, že bratstvá stavbárov, ba aj lóže vyslovene slobodných murárov už jestvovali v európskych krajinách počas celého stredoveku a najmä od 14.-15. storočia. 
Dôležitými faktormi vo vývoji týchto stavbárskych spolkov a ich zoskupení boli na jednej strane humanistické myšlienkové prúdy a renesančné tendencie vo výtvarnom umení, na druhej strane zase stredoveké heterodoxné náboženské sektárstvo. Obidvoje sa ľahko infiltrovalo práve do tých stavbárskych združení, ktoré sa za stavbami pohybovali po rozličných krajinách a boli chránené svojou spoločenskou prestížou i svojím charakterom tajných spoločností. Mnohí príslušníci siekt nachádzali bezpečný azyl práve v lóžach, kde sa pozeralo hlavne na to, či je uchádzač schopným pracovníkom. Ak ním bol, lóža mu poskytla prácu, živobytie i ochranu. A tak v mnohých sakrálnych stavbách z 13. a najmä zo 14. storočia už si niektorí umelci dovoľovali na menej viditeľných plochách namaľovať alebo plasticky zvýrazniť nielen svoje tajné slobodomurárske symboly, ale aj bohorúhavé náznaky a scény, inšpirované heretickými sektami. S návratom ku klasickým formám umenia – podstata renesancie – prišiel aj návrat k pohanskému mysleniu.

   Ale najtvrdší úder celej stáročnej tradícii kresťanským stavbárom dal západný cirkevný rozkol anglickej, nemeckej a švajčiarskej reformácie. Reformácia a jej bezprostredné následky takmer úplne paralyzovali dovtedy kvitnúce sakrálne stavbárstvo. Nestavali sa nové kostoly a tým menej nové kláštory. A potom v sedemnástom storočí prišla ešte aj Tridsaťročná vojna (1618-1648) . Lóže zostávali bez práce, postupne sa stenčovali a časom z najväčšej časti zanikli. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. v roku 1707 zakázal akýkoľvek styk medzi nemeckými lóžami a ich strediskom v Strasburgu, ktorého sa zmocnili Francúzi. O štvrť storočia neskôr nemecký cisár Karol VI. svojím ediktom zrušil veľkým lóžam mnohé osobitné práva a privilégiá.

   Táto situácia priviedla najprv anglické lóže k tomu, že už od roku 1618 začali prijímať za svojich členov aj nestavbárov, ktorých nazývali „accepted masons“, prijatými, pridruženými murármi. Tým sa lóže z profesionálnych spoločností postupne stávali viac združeniami významnejších osobností, bohatých a vzdelaných ľudí, ktorí zaisťovali ich pretrvávanie v čase, ale svojimi filozofickými názormi, o ktorých na zasadaniach debatovali, dávali im celkom nový, od pôvodného odlišný obsah. Odrazilo sa to aj v zmenách stanov, ktoré už nevyžadovali od nových členov, aby boli murármi, ale stačilo, aby boli schopní akýmkoľvek spôsobom podporovať umenie. Tak z niekdajších konštitúcií sa časom zachovali iba články, ktoré zaväzovali členov ku hlavným povinnostiam vernosti, podriadenosti a tajnosti. Toto obdobie podstatných premien —- približne druhá polovica 17. storočia —- nazývajú historici prechodným obdobím medzi stredovekým a novovekým slobodomurárstvom. Za vznik novodobého slobodomurárstva, ako sme videli, sa považuje založenie prvej Veľkej lóže v Londýne roku 1717. 

   Novoveké slobodomurárstvo

  Podobne ako pôvodné stredoveké korporácie murárov niesli vo svojich konštitúciách, vo svojich rituálnych zvykoch a pravidlách, ako aj v celom podstatnom zameraní odraz všeobecnej katolíckej viery a z nej vyplývajúcej etickej životosprávy. 

  A tak aj novoveké slobodomurárstvo dostalo do vena veľmi markantný odraz vtedajšej spoločenskej situácie. Už prechodné obdobie, ako sme naznačili, nieslo pečať rozpadu západnej jednoty katolíckej Cirkvi. Začali ju rozleptávať stredoveké heterodoxné hnutia, zoskupenia a sekty, ale nie menej k nej prispelo aj obdobie humanizmu a renesancie, ktoré zachvátilo aj najvyšších predstaviteľov Cirkvi. Bol to návrat ku gréckej a rímskej kultúre, s ktorým prenikala do myslenia a konania aj pohanská mentalita, zatieňujúca Kristovo posolstvo kráľovstva Božieho. Odrazilo sa to v životnom štýle vysokých cirkevných hodnostárov, nevynímajúc i niektorých pápežov, a to vyvolávalo nové reformné hnutia a proticirkevné postoje. Počas 16. storočia táto odstredivá tendencia vyvrcholila v definitívnom odtrhnutí sa protestantských náboženských spoločenstiev Lutherových a Kalvinových nasledovníkov, z ktorých anglický kráľ Henrich VIII. išiel tak ďaleko, že so svojím parlamentom z politickej moci založil vlastnú anglikánsku cirkev. Vieme, že reformácia podnietila dlhoročné náboženské vojny a revolúcie takmer vo všetkých štátoch vtedajšej Európy, čo zase vyvolalo také vzájomné odcudzenie sa a takú hlbokú nenávisť medzi kresťanmi, že tak na jednej, ako aj na druhej strane sa nezastavili ani pred neslýchaným násilím, trýznením a vraždami svojich protivníkov.

   Začiatkom 18. storočia už prakticky celá anglická šľachta — - a podobne to bolo i v Nemecku —- nielen sa viac necítila v jednote s nástupcom sv. Petra, ale videla v rímskej Cirkvi svojho úhlavného nepriateľa, proti ktorého učeniu neváhala vydávať a uplatňovať i najtvrdšie zákony, nevynímajúc ani kruté mučenie a trest smrti. Toto všetko nemohlo nepoznačiť aj novozaložené slobodomurárstvo.
   Preto počnúc prvou Veľkou lóžou v Londýne hlavnou ich činnosťou sa stali filozofické debaty, ovplyvňované vtedajšími filozofickými prúdmi posthumanistického racionalizmu, ktorý kvitol vo Francúzsku (od Descartesa s jeho matematickým racionalizmom až po Montesquieua, už osvietenského deistu), ale hlavne v duchu domácich anglických filozofov. Tamk mali Francisa Bacona (1561-1620), ktorý svojou metodológiou v základnom diele Novum Organum ukazoval, ako prekonať klasický i školastický aristotelizmus a viedol k mechanicistickému chápaniu sveta ako jedinému a nevyhnutného noetickému základu pre vytvorenie kráľovstva človeka (regnum hominis). Thomas Hobbes (1588-1679) rozvinul Baconove myšlienky a svojím mechanistickým materializmom už celkom odmietol uznať existenciu duše i Boha. Nakoľko však pre ľudské konanie potreboval udať dajakú etickú normu, našiel ju v najvyššej autorite štátu, ktorému pripísal ničím neobmedzenú moc. John Locke (1632-1704) zase vychádzajúc z Descartesa a z Hobbesa sa dopracoval ku gnozeologickému empirizmu, ktorý ho priviedol k obrane osvietenskej tolerancie, ale iba v „racionálnom kresťanstve“. Nebolo náhodou, že F. Bacona, ktorý určite mal úzke styky s vtedajšími anglickými príslušníkmi tajného spoločenstva Ružokrížovcov (Rosenkreuzer), viacerí starší autori považovali dokonca za zakladateľa novšieho slobodomurárstva.

   Lockove myšlienky zo štyroch «Listov na obranu tolerancie» boli prevzaté a včlenené Andersonom do prvých konštitúcií londýnskej Veľkej lóže. Preto ho slobodomurári podnes považujú za jedného z hlavných inšpirátorov novodobého slobodomurárstva, aj keď formálne nemohol byť členom prvej Veľkej lóže. 
   Z týchto prameňov čerpali zakladatelia slobodomurárstva svoju filozofiu i svoj svetonáhľad, ktorý už odprvoti bol vzdialený kresťanskému chápaniu človeka i sveta.

   Nemohli však zabúdať aj na druhú zložku starého slobodomurárstva, ktorého symboly a rituály sa cítili povinní zachovať. Preto sa snažili o svojskú, eklektickú syntézu pôvodných staropohanských, židovských, egyptských a iných ezoterických gnostických tradícií, ktoré vždy tvorili dôležitú zložku murárskych tajomstiev. Zvýraznili to aj zavedením židovského letopočtu „od stvorenia sveta“, ktorého sa podnes pridržiavajú. Od samých počiatkov prijali do nových lóží viacerých známych rRužokrížovcov, členov tajného bratstva pansofistických hľadačov „kameňa múdrosti“, alchimistov a teozofistov. Ich snom bola ideálna spoločnosť, ktorá by zaručila všetkým ľuďom úplnú blaženosť. Prácou na žošľachtení prírody sa usilovali o dokonalé zreformovanie celého sveta. Patril k nim aj Jan Amos Komenský (1592 - 1670). Počas svojho pobytu v Londýne v roku 1641 - 1642 Komenský napísal dielo Via lucis (1642), ktoré obsahuje nielen najpodstatnejšie články konštitúcií neskoršej Veľkej lóže londýnskej, ale aj slobodomurárske hlavné symboly. Hovorí o «Chráme múdrosti», o zjednotení všetkých humanistických spoločenstiev na svete, o nutnosti odstrániť «Antikrista», ako on nazýva pápeža, a s ním aj moc Katolíckej cirkvi. Už predtým sa podujímal na «stavbu chrámu Šalamúnovho a Ezechielovho» ako chrámu múdrosti podľa zásad, ktoré ustanovil «Najvyšší architekt sveta». Na titulnú stranu svojho neskoršieho diela Pansophiae prodromus (1644) dal vyryť obraz Kráľovnej múdrosti Panagie, pri ktorej nohách ležali slobodomurárske symboly kružidlo, trojuholník a kniha. Počas svojho pobytu v Uhorsku zdôveril sa Žigmundovi Rákocimu so svojím plánom založiť pansofistickú školu a tajnú spoločnosť svetla (Collegium lucis seu Secta Heroica).

   Český slobodomurár vládny radca R. J. Vonka dôsledným porovnávacím rozborom Komenského diel v roku 1931 dokázal, že Andersonova konštitúcia «Staré povinnosti slobodných murárov» obsahuje nielen príbuznosť, ale aj celé doslovné pasáže prevzaté z Komenského. Preto ho právom pokladajú, podobne ako Francisa Bacona, za jedného zo zakladateľov moderného slobodmurárstva.
   Tým, že do dávnych tradícií lóží patrila aj vzájomná úcta a z nej vyplývajúca tolerancia medzi „bratmi“, mohli sa slobodomurári vyhnúť striktne logickým protirečeniam, pretože stačilo rozlíšiť medzi teoretickým náhľadom, ktorý musel byť tolerovaný, a osvedčenou etickou praxou vernosti, vzájomnej pomoci a mlčanlivosti.
   Ako sme už spomenuli, v roku 1722 nový člen londýnskej Veľkej lóže Dr. James Anderson bol poverený pripraviť jej Konštitúciu (ústavu), v ktorej predstavil dejiny slobodných murárov, ich povinnosti a organizačnú štruktúru lóže. Pri definovaní základných povinností slobodného murára sa tam jasne uzákoňuje, že „v ďalekej minulosti sa síce predpisovalo kresťanským murárom, aby zachovávali prikázania kresťanského náboženstva podľa toho, v akej krajine na nachádzali. Odteraz sa im však neukladá nijaké náboženstvo, okrem toho, na ktorom sa zhodnú všetci ľudia, a necháva sa im úplná sloboda čo do ich osobnej mienky. Ich náboženstvo pozostáva v tom, aby boli dobrými a lojálnymi ľuďmi, čo znamená čestnými a spoľahlivými ľuďmi, nech je už akýkoľvek rozdiel medzi ich pomenovaniami alebo ich presvedčením. Lebo takto slobodomurárstvo sa stane centrom jednoty a prostriedkom na ustanovenie priateľských vzťahov medzi ľuďmi, ktorí bez neho by zostali natrvalo navzájom oddelení.“

   Z tohto základného zákona vychádzajú potom všetky ostatné povinnosti slobodomurára, ktoré sa časom v rozličných krajinách, ba i v tej istej krajine v rozličných lóžach môžu aj meniť, ako sa aj dosť často menili a menia. Aj preto nemožno hovoriť o jedinom slobodomurárstve, lebo v jeho lone sa za týych uplynulých takmer tristo rokov vyvinuli rozličné tendencie, aj odtrhnutia jednotlivých lóží od ich hierarchicky nadriadených veľkých lóží. T a tie odtrhnuté lóže si časom vytvorili vlastné veľké lóže, ktoré sa navzájom neuznávajú a nepriznávajú iným spoločenstvo, teda charakter opravdivých slobodomurárskych lóží. To už je však ich vnútorným organizačným problémom.

   Všetkým je ale spoločné odmietanie akéhokoľvek zjaveného náboženstva, najmä Katolíckej cirkvi, ktorá sa zakladá na zjavení Syna Božieho Ježiša Krista. Pojem „Veľký Architekt Vesmíru“, ktorým slobodomurári označujú akúsi najvyššiu silu v prírode, nemá nič spoločné s jediným Bohom v troch osobách, ktorého vyznáva Katolícka cirkev, pretože ho vysvetľujú ako čosi imanentné v mechanizme vesmíru v zmysle filozofického deizmu. Pritom sa usilujú propagovať nové „Náboženstvo svetovej jednoty“, ako to vyhlásili na veľkom zhromaždení v Pittsburgu 28. - 31. augusta 2000, ktoré bolo jednou z príprav na 55. zasadanie Generálneho zhromaždenia Organizácie spojených národov. Medzi zakladateľmi tohto nového svetového náboženstva sú známe osobnosti ako Michail Gorbačov, generálny tajomník Organizácie spojených národov Kofi Annam a jeho predchodca Robert Muller, juhoafrický protestantský arcibiskup Desmond Tutu a suspendovaný katolícky profesor teológie Hans Küng. Na zakladajúcom zhromaždení tejto Iniciatívy spojených náboženstiev, ktoré sa konalo v sídle Spojených národov v New Yorku, sa zúčastnilo vyše tisíc náboženských vodcov z celého sveta, s výraznou účasťou hnutia New Age. Hlavným cieľom tohto nového náboženstva je odstránenie Rímskokatolíckej cirkvi a pápežstva.

   Z historického hľadiska musíme ešte poukázať na dôležitú skutočnosť, že formálne založené novodobé slobodomurárstvo našlo vo svete mimoriadnu ozvenu. Už v najbližších desaťročiach možno povedať zaplavilo všetky štáty Európy, ba v druhej polovici 18. storočia sa rozšírilo aj v severnej, strednej i v južnej Amerike, v Indii, Číne i Afrike. V Nemecku sa doň včlenila aj tajná organizácia Iluminátov, ktorých založil podľa vzoru Jezuitského rádu ingolstadtský profesor cirkevného práva Adam (v Slobodomurárskom lexikone je udaný ako Adolf, v súčasnej ružokrížovskej literatúre ako Christian) Weishaupt v roku 1776. Jeho úmyslom bolo bojovať proti jezuitom a proti Katolíckej cirkvi im podobným spôsobom, hlavne prísnou formáciou študentov (noviciát) so strašnými prísahami o tajomstvách učenia a vyžadovaním absolútnej poslušnosti, aby ich potom viedol k „novému poriadku“ racionálnej dokonalosti s vylúčením akejkoľvek autority Cirkvi alebo štátu. Weishaupt si získal aj takých prívržencov, ako Johann Wolfgang Goethe a Johann Gottfried Herder, ktorý už aj predtým bol slobodomurárom.


   Slobodní murári na Slovensku

   Nás isto zaujíma, či a kedy sa dostalo slobodomurárstvo aj na Slovensko. Do Bratislavy sa slobodomurárstvo dostalo z Viedne, kde roku 1742 vznikla prvá lóža „Aux trois Canons“. Jej členom bol aj manžel Márie Terézie František Štefan Lotrinský, ako aj celý rad uhorskej šľachty. Stačí spomenúť mená ako Apponyi, Bánffy, Batthyány, Esterházy, Pálffy, Teleki. Takisto medzi prvých členov viedenskej lóže patril maďarský Bernolák - osvietenský spisovateľ Juraj Bessenyei. O niekoľko rokov - presný rok pramene neudávajú, ale bolo to určite v štyridsiatych rokoch - založili prvú lóžu aj v Bratislave. O 40 rokov neskôr už mala Bratislava, vtedy ešte pomerne malé mesto s 29 tisíc obyvateľmi, štyri slobodomurárske lóže. Druhá vznikla v roku 1770 a mala názov „Zur Verschwiegenheit“, tretia s názvom „Zur Sicherheit“ bola založená v roku 1777. V roku 1782 vznikla štvrtá lóža „Zur Vereinigung“. V roku 1784 viedenské lóže založili Veľkú krajinskú lóžu rakúsku.

    Mária Terézia nemala v láske slobodomurárstvo a vydala niekoľko nariadení, ktorými obmedzovala ich rozvoj. Jej syn Jozef II. netajil svoje sympatie k ideám slobodomurárstva, ba aj uvažoval aj o formálnom vstupe do lóže. Neurobil to iba z politických príčin. V roku 1785 vydal dekrét, ktorým vzal pod svoju ochranu slobodných murárov, ale ako to bolo v jeho štýle, presne im predpísal prípustný počet lóží a v nich maximálny počet členov. Pre Viedeň ustanovil najviac tri lóže, z ktorých každá nesmela mať viac ako 180 členov. V Bratislave vznikla roku 1869 už podľa nového uhorského spolčovacieho zákona ďalšia lóža „Zur Wahrheit“, od ktorej sa v roku 1902 odčlenila obnovená lóža „Zur Verschwiegenheit“. V roku 1874 sa utvorili v Bratislave ďalšie dve lóže: „Zukunft“ a „Sokrates“, ktoré patrili pod Viedeň. V nasledujúcom roku vznikli v Bratislave ešte dve lóže: „Schiller“ a „Eintracht“. Potom do konca 19. storočia ešte tu vznikli lóže: „Treue“ (1888), „Goethe“ (1892), „Lessing zu den drei Ringen“ (1897) a , „Pionier“ (1898). Až v roku 1902 odlúčením sa od spomenutej nemeckej lóže „Zur Verschwiegenheit“ vznikla v Bratislave prvá maďarská lóža „Testvériség“. V Bratislave zriadili tiež pracovné stredisko pre Uhorskú symbolickú veľkú lóžu, v ktorom pracovali aj niektoré viedenské pohraničné lóže. V roku 1909 sa k tomu stredisku pričlenila aj nová pražská lóža „Hiram zu den drei Sternen“.

   Nemecké lóže v Bratislave pokračovali sa rozmnožovať aj v prvých dvoch desaťročiach minulého storočia. V roku 1907 vznikla lóža „Kosmos“, v roku 1913 „Wahrheit“, v roku 1914 „Gleichheit“ a v roku 1917 „Fortschritt“. Všetkých 14 bratislavských lóží sa potom 8. decembra 1918 vlialo do Veľkej lóže vo Viedni. 
Na východnom Slovensku prvú slobodomurársku lóžu založili v Prešove ako odbočku varšavskej lóže v roku 1761 (podľa iných prameňov bolo to roku 1770) . Mala názov „Zum tugendhaften Reisenden“ a čoskoro sa stala materskou lóžou spišského i stredoslovenského slobodomurárstva. Z nej vyšli lóže v Ľubici, Kežmarku, Kremnici, Banskej Bystrici a Banskej Štiavnici. Boli to však napospol, ako sme videli, lóže nemeckého obyvateľstva s výnimkou jedinej maďarskej lóže v Bratislave.

   Po založení Česko-Slovenskej republiky (ktorá bola z podstatnej časti dielom svetového slobodomurárstva), ba vlastne ešte dva dni pred jej založením, 26. októbra 1918, pätnásti českí členovia nemeckej lóže „Hiram“ založili prvú českú lóžu „Jan Amos Komenský“. Podriadili ju francúzskej veľkej lóži „Grand Orient de France“. Do nej vstúpil po návrate do Prahy aj Dr. Edvard Beneš. Čoskoro aj Talianska veľká lóža vyslala do Prahy svojich delegátov, ktorí tam založili tri lóže škótskeho rítu. Tie boli uznané Najvyššou radou v Lausanne v roku 1922. V nasledujúcom roku 1923 sa lóže obidvoch rítov združili a založili vlastnú veľkú lóžu „Národní Veliká Lóže Československá“. Táto potom vytvorila československé lóže aj v Bratislave a v Košiciach.

  Cieľom česko-slovenského slobodomurárstva bolo pracovať v duchu základnej slobodomurárskej povinnosti združovať ľudí, ktorí by ináč boli od seba oddelení. Konkrétne v našom prípade to znamenalo intenzívne podporovať fikciu československého národa a jeho štátu. Do roku 1930 bolo v bývalom Česko-Slovensku už desať lóží, ktoré počítali okolo 500 členov. Slováci v tých lóžach tvorili nepatrnú menšinu a nikdy nezaložili vlastnú slovenskú lóžu. Okrem týchto slobodomurárskych lóží vznikli v tom období na Slovensku aj dve početné čisto židovské lóže B’nai B’rith: lóža „Fides“ v Bratislave a lóža „Concordia“ v Košiciach.

   Jedným z prvých policajných opatrení slovenskej autonómnej vlády v októbri 1938 bolo zrušenie slobodomurárskych lóží a zhabanie ich ešte v sídle lóže sa nachádzajúcich dokumentačných materiálov. Podľa fotografií uverejnených vo vtedajšej tlači v zasadacej sieni bratislavskej lóže trónili spolu s klasickými slobodomurárskymi symbolmi veľké obrazy Jana Amosa Komenského a Tomáša G. Masaryka. 
Po päťdesiatročnom prerušení ich organizovanej činnosti sa slobodomurárske lóže z politicky nanúteného „spánku“ rýchlo prebudili. Francúzsky denník Le Monde z 10. júla 1990 v obšírnom referáte o opätovnom zažiarení slobodomurárskeho svetla v strednej a východnej Európe zaregistroval aj fakt, že vVeľmajster „Veľkého francúzskeho Orientu“ v Paríži, Jean-Robert Ragache, niekoľko dní pred návštevou pápeža Jána Pavla II. v apríli 1990 navštívil Prahu, kde mu predseda vlády Milan Čič a podpredseda Federálneho zhromaždenia Jozef Stank pripravili prijatie ako pre hlavu štátu. Iný francúzsky denník, Libération, v tomto súvise pripomínal, že otec Václava Havla bol slobodomurár a že Ragache pri svojej návšteve v Prahe inštaloval novú lóžu v kláštore sv. Agnesy, ktorý prezident Havel osobne daroval slobodomurárom. Chválil sa, že do lóže sa hneď prihlásilo vyše tisíc občanov. V tomto novom sídle pražskej lóže už 23. novembra 1991 škótsky rítus za prítomnosti vysokých funkcionárov Organizácie severoatlantickej zmluvy NATO vykonával svoje obrady. Týždeň predtým, 17. novembra, počas návštevy amerického prezidenta George Busha (staršieho) tam bola inaugurovaná „Veľká lóža Československá“. Veľký Orient pritom rozhodol, že sa čím skôr založia lóže v Brne, v Ostrave a v Bratislave. Veľmajster Ragache na výročnom zhromaždení Veľkého francúzskeho Orientu vyhlásil: «Nechceme, aby na Východe marxizmus bol nahradený katolicizmom. V krajinách, kde sa zrútil komunizmus, musíme vytvoriť silnú slobodomurársku organizáciu.»

   Ale už predtým, v októbri 1991, prezident európskej Veľkej lóže B’nai B’rith, Maurice Honigbaum a Ernst Ludwig Ehrlich, za rituálnej prítomnosti predsedu vlády Dr. Jána Čarnogurského založili novú lóžu tejto židovskej slobodomurárskej organizácie v Bratislave. Najnovším faktom v tomto ohľade bolo zhromaždenie slobodomurárskych veľmajstrov z Nemecka, Rakúska, Česka, Maďarska a bývalej Juhoslávie, za účasti reprezentantov Veľkých lóží Francúzska, Belgicka, viacerých lóží amerických a vojenských lóží Organizácie Severoatlantickej zmluvy NATO. Zhromaždenie sa konalo 19. januára 2003 vo Viedni a jeho účastníci sa dohodli na zriadení «Veľkej lóže Slovenskej republiky v roku 2003», ktorej predpokladom budú nové slobodomurárske lóže v Nitre, Banskej Bystrici, Zvolene a v Košiciach. Tieto nové lóže spolu s doterajšími dvoma lóžami v Bratislave – lóža francúzskeho rítu Humanizmus a lóža škótskeho rítu Ján Kollár, ktoré sa pretvoria na medzinárodnú lóžu – budú základom samostatnej Veľkej lóže Slovenskej republiky. Všetko sa má realizovať do leta tohto roku a financovanie majú zaistiť «bratia» z Veľkej lóže Rakúska, z Veľkej lóže Maďarska a z Veľkej lóže Česka. Osobitná pozornosť sa má venovať lóži v Košiciach, ktorá sa má stať pevnou bázou ako brána pre obchod s Východom. 


   Katolícka cirkev a slobodomurárstvo

   Nemôžeme zakončiť tento veľmi stručný pohľad na slobodných murárov bez toho, žeby sme si položili otázku: Aký je vzťah medzi Katolíckou cirkvou a slobodomurárstvom? 
Tu musíme rozlišovať dva dôležité aspekty: autoritu pápežov a biskupov na jednej strane a konkrétne postoje katolíkov, nevynímajúc kňazov a vysokých cirkevných hodnostárov v praxi spoločenského života. 
Oficiálne stanovisko Katolíckej cirkvi voči slobodomurárstvu zaujal už pápež Klement XII. v roku 1738 svojím apoštolským listom I“In eminenti apostolatus specula.“. V tomto dokumente hlava Katolíckej cirkvi jasne poukazuje na nezlučiteľnosť náuk a konania slobodomurárskych tajných spolkov s učením a mravnými zákonmi Cirkvi, a preto zakazuje veriacim vstupovať do takých spoločnosti, a to pod vopred uloženým trestom cirkevnej exkomunikácie, od ktorého previnilca môže oslobodiť - s výnimkou nebezpečenstva života - iba sám pápež. Pre občanov pápežského štátu kardinál Firrao vydal k tomu edikt, podľa ktorého okrem exkomunikácie hrozila previnilcom aj konfiškácia majetkov, ba i trest smrti.

   V roku 1751 pápež Benedikt XIV. vydal bulu „Providas Romanorum Pontificum“, v ktorej poukázal na veľmi nebezpečnú a pre Cirkev neprijateľnú náuku slobodomurárstva, ktorá prijíma a propaguje jedine to náboženstvo, ktoré uznajú všetci ľudia, ako je to zakotvené v „Starých povinnostiach“ ich konštitúcií. 
Dokumenty obidvoch pápežov boli jasné, ale ich odozva v Cirkvi bola veľmi slabá. Lebo tak, ako sa rapídne šírili v celej Európe slobodomurárske lóže a výhody, ktoré lóže svojim členom zaisťovali, ich idey prenikali aj do katolíckych kruhov. Odhaduje sa, že v katolíckych štátoch Francúzsko, Rakúsko a Taliansko približne 50 až 60% slobodomurárov tvorili katolíci. A tak pod rúškom osvietenstva lóže hojne lovili aj v kňazských kruhoch. V rakúskej monarchii nebolo takmer biskupského seminára, ktorého rektor by nebol slobodomurárom. Po zrušení Jezuitského rádu v roku 1773 mnohí jezuitskí kňazi vstúpili do lóží, z čoho neboli nadšení starí verní slobodomurári, lebo sa obávali ich katolizujúcich vplyvov vo vnútri lóží. Slobodomurársky lexikón vypočítava stovky mien kráľov, kniežat, štátnikov, vojenských dôstojníkov, vedcov, literátov, lekárov a umelcov, ktorí patrili do rozličných lóží. V rubrike „Duchovní“ nachádzame troch kardinálov (medzi nimi biskup z Olomúca, knieža Trauttmansdorf), štyroch arcibiskupov (v Kolíne nad Rýnom, v Mendeze, vo Vilne, v Záhrebe) a celý rad biskupov, opátov, a nižších cirkevných hodnostárov. V jednom neúplnom tajnom zozname cirkevných osobností, ktoré patrili do slobodomurárskych lóží v 18. storočí, uverejnenom iba v roku 1990 v Ríme, sa nachádza vyše 1600 mien. Medzi nimi je napríklad aj jeden z prvých spišských biskupov, Michal Brigido von Bresvitz, ktorý sa stal neskôr aj biskupom-kniežaťom v Ľubľane. Bol členom lóže „Zur Grossmuth“ v Pešti. Ďalej vicerektor kňazského seminára v Prahe, bývalý jezuita Joseph Kadesch, ktorý patril do lóže „Zu den drei gekrönten Säulen“. V tejto lóži boli aj sekretár pražského arcibiskupa Karl Nunn, exjezuita Johann Zeidler a kňaz Franz Zeidner. Potom krumlovský opát Kleiner, arcibiskup v poľskom Gnezdne Ignacy Krasicki, ďalej bývalý jezuita Franz Spleny, prefekt Tereziána vo Viedni a kanonik v Štajerskom Hradci, ktorý patril do lóže „Zur Verschwiegenheit“ v Bratislave. Rektor Pražskej univerzity kardinál Rafael Ungar bol tiež členom lóže „Wahrheit und Einigkeit zu den drei3 gekrönten Säulen“.

   Po páde Napoleona, ktorý bol s celým svojím vojenským vedením hlboko oddaný slobodomurárstvu, pápež Pius VII. v roku 1814 obnovil Rád jezuitov a jeho štátny sekretár kardinál Consalvi vydal veľmi prísny zákaz slobodomurárstva, ktoré obviňoval aj z rozvíjania vražedných tajných plánov na politickom teréne. Na nebezpečné náuky a činnosť slobodomurárov upozorňovali aj ďalší pápeži dokumentami rozličnej povahy: Lev XII. (Quo graviora mala, 1825), Pius VIII. (Traditi humilitati nostrae, 1829), Gregor XVI. (Mirari vos, 1832). Nedávno kanonizovaný Pius IX. (1846 -1878), ktorý na vlastnej koži pocítil, aký je skutočný vzťah slobodomurárstva ku Katolíckej cirkvi, vydal osem rozličných upozornení a zákazov slobodomurárstva. Všetky spomenuté zákazy pomaly účinkovali a približne od prvej tretiny 19. storočia nielen kňazské osobnosti prestali vstupovať do lóží, prípadne z nich vystúpili, ale aj niektorí významní laici nasledovali ich príklad. Potom pápež Lev XIII. (1878-1903), ktorý s mimoriadnou pozornosťou sledoval vývoj spoločnosti aj v sociálnej sfére, 20. apríla 1884 vydal encykliku „Humanum genus,“, ktorú historici považujú za najkompletnejšiu výpoveď učiteľského úradu Cirkvi na túto tému. Obidvaja títo poslední pápeži neváhali vyhlásiť, že v slobodomurárstve vidia „sSynagógu Satana, ktorá riadi svoju armádu do šíkov na odpor proti Kristovej Cirkvi“ a definujú slobodomurárstvo ako syntézu všetkých bludov a zhromaždenie všetkých vzbúr človeka proti Bohu, ktoré mobilizuje všetky sily Zla proti silám Dobra. Preto Lev XIII. vyzval katolíkov, aby sa modlili k sv. Michalovi, ktorý zvíťazil nad pekelnými mocnosťami, k sv. Jozefovi ženíchovi Panny Márie a patrónovi Katolíckej cirkvi, ako aj k sv. apoštolom Petrovi a Pavlovi, aby prišli na pomoc ľudskému pokoleniu ohrozenému toľkými nebezpečenstvami. Vyše pol storočia sa táto modlitba povinne recitovala po každej sv. omši.

   V zmysle týchto konštantných stanovísk celého radu pápežov predchádzajúcich dvoch storočí aj nový cirkevný zákonník Codex iuris canonici, ktorý v roku 1917 promulgoval pápež Benedikt XV., obsahoval vo svojom kánone 2335 výslovné zaradenie „slobodomurárskej sekty“ medzi zakázané spoločnosti, ktorých členovia ipso facto stiahnu na seba trest exkomunikácie, rezervovanej jednoduchým spôsobom Apoštolskej stolici.

   Za pontifikátu Pavla VI. v roku 1974 rímska Kongregácia pre otázky viery vydala obežník pre niektoré biskupské konferencie, ktoré jej položili otázky, či sa kánon 2335 vzťahuje iba na slobodomurárske lóže, alebo aj na iné združenia tohto druhu. Týmto vyhlásením Svätá stolica potvrdila striktnejšiu interpretáciu tej normy v tom zmysle, že kánon 2335 sa vzťahuje iba na tie združenia, ktoré skutočne bojujú proti Cirkvi. Znenie tohto vyhlásenia vzbudilo zase pochybnosti u viacerých biskupov, či sa zákaz pod trestom exkomunikácie vzťahuje aj na slobodomurárom pridružené združenia. Preto po nastúpení pápeža Jána Pavla II. tá istá Kongregácia 17. februára 1981 vydala nové vyhlásenie, ktorým potvrdila, že právna norma kánona 2335 sa vôbec nezmenila, ale zachováva svoju úplnú platnosť, a preto ani trest exkomunikácie, ani iné tresty neboli zrušené.

   Takáto bola cirkevno-právna situácia až do roku 1983. Vtedy pápež Ján Pavol II. promulgoval nový Codex iuris canonici, ktorý nahradil predošlú zbierku platných cirkevných zákonov. V tomto novom kódexe ani v indexe hesiel, ani v texte kánonov sa už vôbec nevyskytuje výraz „slobodomurárstvo“. V príslušnej kapitole je však kánon 1374, ktorý znie: „Kto sa zapíše do spoločnosti, ktorej činnosť je zameraná proti Cirkvi, nech je potrestaný spravodlivým trestom; kto takú spoločnosť podporuje alebo vedie, nech je potrestaný interdiktom.“ Takto zmiernené formulovanie zákazu vstupovať do proticirkevných spoločností a zrušenie automatického trestu exkomunikácie v zmysle smerníc II. vatikánskeho koncilu priviedlo niektorých kňazov aj biskupov k pochybnostiam, či Cirkev ešte vôbec zakazuje svojim veriacim vstup do slobodomurárskych lóží. Kongregácia pre vieroučné otázky však už 26. novembra 1983 vydala vyhlásenie, schválené pápežom Jánom Pavlom II., podľa ktorého „Stanovisko Cirkvi voči slobodomurárskym združeniam zostáva i naďalej negatívne, pretože ich princípy Cirkev vždy považovala za nezlučiteľné s jej náukou; a preto zapísať sa do nich je zakázané. Veriaci, ktorí sú členmi slobodomurárskych združení sa nachádzajú v stave ťažkého hriechu a nemôžu pristupovať ku svätému prijímaniu.“ O dva roky neskôr tá istá Kongregácia vydala ďalšie vyhlásenie, v ktorom upresnila zákaz z roku 1983 v tom zmysle, že zákaz vstupovať do slobodomurárskych lóží neznamená, že je vylúčený aj akýkoľvek vážny dialóg jednotlivých katolíkov so slobodomurármi.

   Dnešný stav týchto vzťahov možno teda stručne vyjadriť takto: Katolík nesmie vstúpiť za člena slobodomurárskej lóže, lebo tým spácha ťažký hriech a nemôže pristúpiť ku sv. prijímaniu. Aale nie je mu zakázané vážne diskutovať so slobodomurármi, čo môže prispieť k lepšiemu vzájomnému poznaniu a pochopeniu partnera. Vyluăuje sa však absolútne dvojité členstvo. Nikto však nemôže byť súčasne v milosti Božej žijúcim členom Katolíckej cirkvi a súčasne aj členom slobodomurárskej lóže.