Interpretácia (vysvetlenie) k mozaikovému obrazu na oltárnej stene v kostole Panny Márie Matky Cirkvi na pútnickom mieste Hora Živčáková 

Autor: Marko Ivan Rupnik, SJ 

Kostol pútnického miesta je zasvätený Panne Márii Matke Cirkvi.

Z teologického hľadiska je to otázka veľmi hlboká a vážna. Na koncile v Efeze bola Panna Mária vyhlásená za Bohorodičku, Matku Božiu, pretože porodila Božieho Syna s ľudskou prirodzenosťou.

Syn, ktorý je od večnosti zrodený Otcom, z Panny Márie prijal ľudskú prirodzenosť. Ako Osoba je jediný Boží Syn, ale dvoch prirodzeností - božskej a ľudskej, ako to zdôraznil chalcedónsky koncil. On je pravý Boh a pravý človek, má ľudskú prirodzenosť ako my všetci, ale jeho osobné vedomie je to, že je Boží Syn. Kristus si je vedomý toho, že je Synom Nebeského Otca a neustále žije toto vlastné synovské ja v tomto vzťahu s Otcom. Čo znamená, že žiť ľudskú prirodzenosť podľa božieho plánu je možné len vtedy, ak budeme mať účasť na osobnom živote Boha. Skutočný človek nie je ten, ktorý žije život na základe svojej prirodzenosti a jej podnetov, ale ten, ktorý jej dá odtlačok existencie Boha, pre spoločenstvo, pre vzťah, v ktorom druhý a nie moje ja sa stáva stredobodom mojej pozornosti. Ako pre Krista je Otec stredobodom pozornosti, preto plní jeho vôľu a sa realizuje ako Syn, tak pre nás žiť ľudskú prirodzenosť v jeho pravde, znamená žiť ju v osobnom vzťahu s Otcom v Kristovi. Na základe tohto pohľadu bude neskôr Mária vnímaná ako Matka Cirkvi. Tak ako ona porodila Syna v ľudskej prirodzenosti, tak sme my teraz v Synovi, skrze jeho otvorený bok na kríži, zrodení k životu a povolaní k životu s ním. Ona dala telo Božiemu Synovi, my zrodení v Duchu Svätom, ako časť tohto Ježišovho tela, nachádzame v nej ako v Matke Cirkvi matku celého ľudstva vykúpeného Kristom na kríži, z rany na jeho boku. Ona je Kristova matka a teda aj Matka Cirkvi, Matka naša, pretože do Tela jej Syna sme včlenení aj my. Je to prvýkrát v histórii, kedy ľudstvo začne žiť svoju ľudskú prirodzenosť, ako ju žil Syn a tento život je Cirkev a Mária je matka.

Sme znovuzrodení v krstnom prameni a poznačení Kristovou Krvou takým spôsobom, že sme skutočne synovia (deti). Tak ako krv matky prechádza na jej dieťa, ktoré nosí vo svojom lone, tak aj Kristova krv koluje v našich žilách a to nás robí božími deťmi. Tak ako v lone matky dieťa rastie a sa vyvíja, tak obmytím krstnou vodou sme začlenení do Krista a Kristus žije v nás. Nielen to, ale ako hovorí NicolaCabasilas, v Eucharistii sa táto skutočnosť stáva takou plnosťou, že Otec spoznáva v nás bratov a sestry svojho Syna.

Pred krstom žijeme odsúdení na smrť, pretože v našom živote nie je nič, čo by ju mohlo prekonať, avšak krstom dostávame život Syna. On žil, obetoval sa až na smrť, ale Otec ho vzkriesil, pretože Kristus je život Otca. Tak začíname žiť náš pozemský život počnúc prijatím krstu ako aj on žil na tejto zemi. Tak prežívame aj ľudskú prirodzenosť ako ju žil aj On, majúc v sebe život, ktorý bude presahovať hrob. A Mária, Panna a Matka nášho Pána Ježiša Krista je tak aj našou matkou.

Skutočnosť videná cez závoj (za oponou)

Obraz mozaiky je zložený ako závoj, ktorý sa otvára. Jakub zo Saruga hovorí, že Boh navrhol Mojžišovi, aby zahalil skutočnosť, pretože ľudstvo to nedokázalo pochopiť a bez porozumenia by to nedokázalo pochopiť. Dve hlavné línie mozaiky a jej umelecké zloženie ukazujú na závoj, ktorý sa otvorí a cez neho vidíme dve scény zo starého zákona, ktoré znázorňujú teologický základ pre vzťah Kristus - Cirkev, v ľavom hornom rohu čelom k stene stvorenie Evy a napravo Noemovu archu.

Stvorenie Evy

Eva je stvorená z boku a poukazujúc na bok, z ktorého vyšla, vyťahuje svoje šaty a plášť. Adam a Eva sú oblečení, pretože sme sa nechali inšpirovať sýrskou tradíciou, podľa ktorej stvorení človek nie je nahí, ale je oblečení do svetla a slávy. Plášť, v ktorom je Eva zaodiata je symbolom slávy. Eva, ktorá vyšla z Adama má stále ruku v jeho boku a druhá smeruje k Bohu Otcovi Stvoriteľovi. Napriek tomu pokušiteľ ju zvedie a siaha po ovocí.

Adam bol stvorený dychom zo zeme, ale Eva bola stvorená z Adama a sv. Irenej ju nazýva akousi zmesou. Avšak skutočný prejav Evy ako osoby by mal byť vo vzťahu, pretože sa jedná o pravý zmysel zmesi, hliny a dychu, čo je osobný spôsob existencie Boha, ktorý sa podieľal na existencii človeka. Eva je stvorená pre pomoc, pre vzťah, pretože muž a žena nemôžu nikdy existovať ako izolovaní jednotlivci, ale sa hľadajú. Boh Otec zdvojnásobuje ľudskú prirodzenosť v mužovi a žene, aby takto mohli vytvárať vzťahy. Hovorí sa, že nie je dobré, aby muž bol sám, ale so stvorením Evy človek je skutočne stvorený na obraz a podobu Boha, pretože ako Boh žije svoju božskú prirodzenosť v láske a spoločenstve troch osôb, tak aj človek bude žiť svoj ľudský život vo vzťahu. Toto je možné vidieť cez závoj, ale v skutočnosti sa jedná o vzťah medzi Cirkvou a Kristom, čiže ľudské vzťahy v cirkevnom spoločenstve a so spoločenstvom.

Obraz stvorenia Adama a Evy nás vedie k ďalšiemu obrazu, kde je znázornený hriech. Zmysel všetkého stvorenia je udržiavať vzťah medzi Adamom a Evou so Stvoriteľom. Všetko, čo existuje, a všetko čo Adam a Eva stretávajú v stvorení, sa stáva dôvodom na vzťah so Stvoriteľom, vzdávať mu vďaku, byť vďačný za život ako dar. Avšak práve skutkom, ktorý urobila Eva vidíme to, čo potom skrze pokušiteľa skončí hriechom. Nepýta sa a neďakuje. Teda sa nedíva na ruku Nebeského Otca, ktorá je úplne otvorená k svojmu stvorenstvu a k dejinám ľudstva ako darcovská ruka, ale sa správa podľa svojej vlastnej túžby. A táto je poháňaná pokušiteľom slovom "stanete sa". Teda človek si už viac nepýta, iba berie. Akoby povedal veľký liturgista Alexander Schmemann, Adam a Eva prestali byť kňazmi a stali sa spotrebiteľmi. Svet sa dostane do otroctva hriechu a túžby vlastniť. Hriech vstúpil do sveta a jeho následkom prišla na svet smrť. Stvorenie a dejiny ľudstva nie sú viac miestom spoločenstva, ale miestom nenávisti a smrti.

Noemova archa

Z tohto dôvodu vidíme na opačnej strane, vždy cez závoj vstup stvorenstva do Noemovej archy. Ona bola vzatá ako obraz Cirkvi, teda Kristovho tela. Je pravda, že staroveká ikonografia umiestnila dvere archy na rovnakú stranu, kde stojí Kristus. Znamenalo to, že ak vstúpite do Kristovho tela, budete spasení. Takto v skutočnosti Cirkev so svojou sviatostnou liturgiou predstavuje priestor, kde sa stvorenie vracia, aby pomohlo človekovi. Ale to nestačí, pretože tvorstvo nielen zachraňuje človeka, ale stáva sa miestom, kde božia láska v osobe Krista vykúpi človeka a posväcuje ho. Preto sa vo sviatostiach voda stáva tým, čím bola v pôvodnom pláne Stvoriteľa, ako aj obilie a strapec hrozna. Všetko tvorstvo tak vstúpi do dimenzie nového stvorenia. A predovšetkým človek. Tak vstupuje do Noemovej archy a v skutočnosti predstavuje vstup stvorenstva k božej láske a záchrane. Noe sa pozerá z lode, ako sa zachraňuje tvorstvo, ale aj preto, aby videl holubicu, ktorá mu prináša zvesť o skončení povodne, teda začiatok novej fázy stvorenia.

Toto je v skutočnosti vykúpenie, ktoré prežívame v Cirkvi, kde ovocie zeme a práce ľudských rúk, skrze zostúpenie Ducha Svätého (holubica) sa stanú pokrmom pre večný život a nápojom spásy. Obidva obrazy závoja, ktoré znázorňujú dve scény starého zákona, vyjadrujú aj význam dvoch obrazov s použitým materiálom. Na ľavej strane, kde začína hriech, je všetko temné, všetko klesá, nadobúda rozmery a padá. Na strane, kde je vyjadrená záchrana Noemovej archy, obraz Cirkvi a Kristovho tela s otvoreným bokom do ktorého môžeme vstúpiť a tak si zaistiť život, celá kompozícia tvarov, čiar a materiálu sa zbiehajú a vedú ku Kristovi.

Odhalená skutočnosť

Z Otcovej ruky prúdi život a zostupuje na Syna, ktorý ako kňaz koná obetu, ktorá je potrebná kvôli hriechu a smrti, teda priepasti, ktorá nás oddeľuje od Otca. Obeta smrti je nevyhnutná, aby smrť bola premožená. On ponúka seba samého v sile Ducha Svätého, ako hovorí list Hebrejom 9 a preto tento obraz ukrižovaného Krista ako kňaza zdôrazňuje eucharistickú stránku obety. Vstúpili sme do bohoslužobného rozmeru života. Krv je život, ktorý je obetovaný a darovaný. Výjdete z boku a vstúpite do Božieho života. Obetou tu nie je hrdinstvo nejakého hrdinu, ale je kňazstvo, skutočná obeta vôle, ktorá spája ľudstvo s Otcom. To je veľmi silný obraz. Ukrižovaný Kristus, ktorý otvorenou náručou objíma celý svet a modlitbou vzdáva vďaky Bohu Otcovi za dar vykúpenia v mene ľudstva.

Otvorí sa bok a narodí sa Mária, nová Eva - Cirkev - ktorá prijíma tento život. Mária vedľa Syna je zaodetá, v ruke drží plášť, ktorý je na Márii plný slávy, pretože je plášťom jej Syna. Slávu, ktorú Eva stratila, ľudstvo opäť nájde v božej sláve, ktorá obklopuje Máriu. Z boku sa vystúpi tak, že sme sa znovuzrodili ako nové ľudstvo, a to preto, že prijíma život syna - boží život. Narodili sme sa z Kristovho boku a boli sme vštepení do božieho života, aby sme žili podľa neho. Mária zachytáva krv, ktorá bude krvou Cirkvi. Nádherný symbol, pretože krv prináša život, nehovorí iba o živote s Kristom, ale nám ukazuje, ako máme žiť náš vlastný život.

Boli sme vykúpení krvou Božieho Syna a túto krv Mária prijíma v mene Cirkvi, pretože sa stane základom života a nášho bytia. Cirkev, ktorá sa narodila z Krista, dá sa povedať, že je podľa Kristovej vôle a žije podľa Krista. A toto je vykúpené ľudstvo, nové ľudstvo, ľudská prirodzenosť, ktorá žije spoločným spôsobom, ako spoločenstvo všetkých pokrstených ľudí, zaštepených do tohto tela.

Apoštol Tomáš

Na ľavej strane je obraz Nebeského Jeruzalema a na pravej strane stretnutie so vzkrieseným Kristom s apoštolom Tomášom na ôsmy deň oktávy, v deň v ktorom po prvý krát pokrstení sa už neobliekli do bieleho rúcha, ale posluhovali pri Eucharistii a čítalo sa toto Evanjelium, pretože z tohto boku sme sa zrodili. Tomáš je vyobrazený tak, že sa ešte díva na ranu, kde sa narodil. Svoje nohy ponára do vody, pretože to je nová prirodzenosť, ktorá už nepodlieha prírode a môže chodiť po vode. Príroda sa stáva výrazom tohto života v súlade s Bohom a už nekonáme iba podľa našej prirodzenosti. Nie je to v ľudskej prirodzenosti, aby človek chodil po vode. Peter to mohol urobiť iba vo vzťahu ku Kristovi, ale nie sám. Vykúpený človek už nežije iba podľa prirodzenosti, ale podľa Boha. Z tohto dôvodu Tomáš, ktorý sa narodil z Kristovho boku, to znamená prijímaním života syna vie chodiť po vode, v spojení s Kristom a v Kristovi, na ktorého je zadívaný. Už viac nepodlieha prírode, ale začne chodiť po vode, ako robíme aj my kresťania, keď sa môžeme stať darom pre druhých, nešetriac sa, nepočúvame potreby našej prirodzenosti, ale necháme sa viesť životom Syna, ktorý je láska. Táto scéna ukazuje, ako Cirkev rodí svoje deti k životu podľa Boha.

Nebeský Jeruzalem

Ján rozjímajúc nad týmto tajomstvom ukazuje na Matku, svoju Matku a našu Matku, pretože porodila Telo, ktorého súčasťou sme aj my. Potom s Božou Matkou, Matkou Cirkvi, s novým ľudstvom otvára dvere nebeského Jeruzalema.

Kristus bol ukrižovaný za bránami Jeruzalema, pretože bol vyhodený, no takto jeho obeta otvorí vstup do nebeského Jeruzalema.

Mária je tesne za prahom nebeského Jeruzalema. Cirkev so svojimi sviatosťami a liturgiou je už pri vstupe do kráľovstva, ale až do posledných čias sveta očakáva kráľovstvo. Kráľovstvo je tu prezentované s mnohými osvietenými budovami, zlatou kupolou, trónom Baránka, Jánom Krstiteľom, ktorý rozpoznal Božieho Syna v dejinách a vodou, ktorá vyteká pod trónom. Baránok má veľmi veľkú hlavu, pretože on je hlava a my sme jeho údy. On dokončil svoje dielo, my ešte nie, pretože sme v neustálom napredovaní. Rozmer tela musí viesť k správnemu pomeru k hlave.

Vysvetlenie mozaiky je možné aj diagonálne (v uhlopriečke) aj vodorovne

Stvorenie Evy, ktoré vychádza z boku šikmo smerom k stredu mozaiky, kde sa Cirkev zrodila v obraze Márie a tiež z Kristovho boku sa do konca ľudstva obnovuje v krste, ktorý Cirkev vysluhuje, a tu nachádzame obraz apoštola Tomáša po boku Krista.

Druhá časť v smere uhlopriečky znázorňuje vstup stvorenstva do Noemovej archy, smeruje k hlavnému obrazu, kde je ľudstvo zachránené krvou z Kristovho boku, spája sa s Božím životom a vstupuje do synovstva s Otcom a nakoniec sa rodí Cirkev, teda spoločenstvo vykúpené Kristom v nebeskom kráľovstve.

Môže sa to tiež interpretovať vodorovne, začnúc od stvorenia Evy, ktorá vychádza z Kristovho boku smerom doprava, kde je vstup do stvorenstva do archy, vstup do Kristovho boku, do Kristovho tela, teda Cirkvi. Vysvetlenie pozostáva v podstate v zostupe a výstupe. Hore zľava doprava, dole sprava doľava, kde máme obraz Tomáša, ako nového človeka, ktorý vychádza z Kristovho boku a príde až ku vchodu do nebeského Jeruzalema. Teda aj tu máme zostup a výstup. Zatiaľ čo v ústrednej scéne zostup a výstup sa stotožňuje. Nevyjadruje už žiadny pohyb, pretože vychádzanie Cirkvi z boku Kristovho je zároveň vstupom ľudstva do Božieho života, do synovského života v spojení s Otcom.