ROZHOVOR JIŘÍHO KUCHAŘA S MATÚŠOM LAŠUTOM

z knihy Zjavenie Matky Božej v Turzovke

S Matúšom Lašutom som sa stretol niekoľkokrát v máji a júni roku 2005 a potom ešte v júni roku 2007. Mal vyše deväťdesiat rokov. Po prvom stretnutí, ktoré bolo úplne nečakané a vôbec som s ním nepočítal, som sa rozhodol zaznamenať jeho slová najprv v zvukovej podobe a neskôr s pomocou režiséra i obrazom.

Na následujúcich stranách si môžete prečítať jeden z rozhovorov, kto­ré som s ním viedol. Trval v skutočnosti takmer päť hodín a vyznačuje sa niekoľkými zvláštnosťami, ako sa aspoň domnievam podľa svojich dote­rajších skúseností.

Tí, ktorí sa s pánom Lašutom niekedy stretli, si iste všimli niekoľko ná­padných vecí. Aj ked vo svojom pokročilom veku chodí s palicami a trpí často bolesťami, vždy má na tvári ľahký úsmev, ktorý často prechádza v smiech.

Najnápadnejšie sú však na ňom oči, žiariace, láskavé a nádherné, det­ské oči múdreho starca.

Počas našich rozhovorov sa len málokedy držal naznačenej témy alebo otázky. Často robil najrôznejšie odbočky, vždy však k veci, a väčšinou to vysvetľoval slovami: "Viete predsa, že som humorista."

Rýchlo som pochopil, že nemá zmysel jeho rozprávanie prerušovať, a nechal som mu úplne voľný priebeh. I preto možno nemá následujúci rozhovor klasickú žurnalistickú podobu, čo mu však vôbec neuberá na zaujímavosti a istej naliehavosti.

Pokúsil som sa zachovať v ňom maximálnu autentičnosť, niekedy zdanlivo na úkor plynulosti. V reči Matúša Lašuta som ponechal svojráz­ne obraty, nečakané slovné spojenia a osobité formulácie, ktoré znejú v jeho rodnej reči veľmi charakteristicky a zaujímavo. Zo zrejmých dôvodov vynechávam oslovenie "pán Lašut" a zároveň i niektoré bežne používané formy a konvencie.

Ako spomínate na dobu okolo zjavenia?

Závisť zostúpila na ľudí a chcela všetko rozfúkať. Ale nepodarilo sa jej to, pretože som šiel cestou pravdy, a tak závisť musela ustúpiť. Bol tu i zástupca pápeža z Vatikánu a povedal mi:,,Svätý otec ma sem poslal vyšetriť túto vec, ktorá na Slovensku ešte nikdy nebola, a síce, aby tu mal muž v takom veku zjavenie."

Cirkvi nešlo na rozum, ako sa môže niečo podobného stať. A prišli sem tiež všelijakí čudní proroci a rôzni vyšetrovatelia, ale ani im sa nepodarilo tú vec rozbiť. Ľudia začali chodiť na horu a chodia tam dodnes. Boli tam púte, je tam mariánska kaplnka.Ked vezmeme do úvahy všetky hľadiská v celom svete, zistíme, že dobro celosvetovo upadá. A naopak, že zlo rastie, národ sa kazí. A že takto to ďalej nejde a je to následok toho, ako zistil i Svätý otec, že vie­ra zoslabla, že ustupuje zlu. A preto sa viera musí zlu znovu postaviť, pretože inak sa rútime do záhuby.

Pápež Ján Pavol II. povedal, že toto všetko, čo sa odohráva, tak po­kiaľ by Cirkev nezasiahla, príde súdny deň. Ale čo je to súdny deň? Na súdny deh nás nepríde súdiť Pán Boh, ale my sami sa odsúdime. Možno príde občianska vojna a pozabíjame sa, odsúdime. Tak to je ten súdny deň.

Je predsa hlúposť, aby som sa ja sám obesil na hruške. Bláznovstvo, nie? No a presne také bláznovstvo dnes prevláda, napríklad v tej "vysokej kultúre". A to j e neprípustné. Ako môže rozumný človek takto hlúp­nuť? Hlúpy ešte možno, školy nemá, je nevzdelaný. Ale takí filozofovia sú dnes, jeden má viac škôl ako druhý - a takto blbnú?

No, nejako im to stále "nepasovalo do kalendára", a nakoniec prišli na to, že Panna Mária je skutočne múdra. Takže pribrzdili: Počkajte, pozrieme sa vám na zúbok, kto vy vlastne ste? No a zistili, že bez Pan­ny Márie to na zemi nejde. Ona udržuje kultúru, ona je zdrojom lásky, pokoja a vôbec všetkého na zemi. A keby to zmizlo, príde súdny deň.

Čím si vysvetľujete súčasný úpadok dobra?

Náboženstvom. Keď upadá náboženstvo, zlo pribúda. Vraždy, krádeže, podvody, násilie, toho všetkého je stále viac. Viete, jedine náboženstvo môže spasiť človeka. Nie kyjom a pištoľou, ale láskou a pokojom.

Myslíte si, že náboženstvo ponúka ľuďom to, čo chcú a skutočne potrebujú?

Určite. Pozrite sa, kostol je len pomôcka. To je ako keď chce niekto študovaf na filozofa. Tiež mu nestačí ísť občas do školy, bez učebníc, to potom nie je filozof. Musí niekoľko rokov študovať, čítať, vzdelávať sa. Nie je filozof preto, že vie čítať, to už vie snáď i koza, ale či je to človek, či udrží kultúru, uznáva Boha, pravdu,život a smrť. Chce všetko vedieť. A to musí brať do úvahy v prvom rade.

Všetky zjavenia, ktoré na svete boli a sú, nie sú pre Boha, ale pre národ, pre ľudí. Pán Boh neklesne; my klesáme, my sa zabíjame. On sa len zhora pozerá, akí sme hlupáci, aj keď sme študovaní. Povedzte sám, nie je to hanba? Tak sa nechovali ani tí prostí ľudia, ktorí kedysi nemali žiadne školy. Tak vidíte, ako som vám to vyspieval, ako na javisku.

Spomeniete si ešte, ako to všetko začalo?

No iste. Ja pochádzam z chudobnej rodiny, nič som nezažil. Otec bol murár, zarábal peniaze, ale nedokázal ich využiť pre rodinu. Odniesol ich krčmárovi, opil sa a mamičku potom bil. Bil ju, zabíjal, až ju zabil. Päsťou. A potom prišla Sodoma a Gomora.

Bol vo väzení?

To by nebolo nič. Ale nemal nás kto živiť. Boli sme traja a ľudia z de­diny nám museli pomáhať, aby sme prežili. Tak pomáhali. Dostalo sa to do Cirkvi a tá to dala do novín, že alkohol a podobné veci sú neresti proti Bohu. Takže nadarmo niekto chodí do kostola, ked pije. Viete, to sú dve hry. Ako by sme ťahali za jeden povraz z oboch koncov. Keď jeden ťahá, dobre, keď ale ťahá i druhý, povraz sa pretrhne.

A my ťaháme za pravdu i za lož - to je to isté. Modlíme sa, chodíme do kostola - ale zároveň kradneme, klameme a všetko ostatné. Toto nesedí, niečo tam švindľujeme, bud pravdu alebo lož.

A práve na to je Cirkev: nechce dopustiť, aby podľahla lži, ale snaží sa zostať na strane pravdy. A pápež bol obhajcom tejto pravdy. Dobre vieme, že sa výsledok dostavil. Že sme v Turzovke zatlačili zlo do kúta. A muselo ustúpiť.

To mariánske zjavenie malo pre ľudí veľký význam. Ale teraz, ked prídete na Živčák, na ten kopec, a spýtate sa, aké to tam bolo pri zjavení a aké je to dnes, skoro nikto to nevie. Dnes tam majú kostol, majú tam všetko, sú tam blízko a taktiež chodia na horu. Viac než my.

Korňa je malá časť Turzovky. Oblastí ako Korňa je tu celý rad, také údolie, o ktorom sa hovorilo, že v ňom žijú ,tvrdí' ľudia. Viete, čo to znamená? Málo sa modlili a veľa hrešili. To sú ,tvrdí' ľudia.

Niečo vám poviem: Modliť sa a hrešiť je volovina, urážka Boha a strata rozumu. A nám ide predsa o kvalitu, o všetko, čo k nej prispieva.

Na Živčáku sú dnes štyri zázračné pramene.

Tá voda hore je vynikajúca. Vraj ju dokonca skúmali. Ale ja vám hovo­rím, že zázrak je predovšetkým v človeku. Keď je človek zázračný, i Boh urobí zázrak.

Vyrastali ste bez mamičky. Kto vás vychovával?

Mňa vychovávali ľudia. Na Morave som veľa rokov slúžil u sedliaka. Ten ma naučil modliť sa. Bývali sme vedľa kostola, nosil som pánovi farárovi každý deň mlieko. Sedliak ma naučil všetko, všetky modlitby a tiež hocičo česky.

Bol by som tam zostal, Česi po mne chceli všelijakú prácu, ale re­publika sa rozdelila na Českú a Slovenskú. Ked sa roztrhla, zatiahli ma na Slovensko, že som Slovák a nemôžem žiť v Čechách.

Je pravda, že medzi Čechmi a Slovákmi je jeden rozdiel. Viete, ne­hovorí sa mi to ľahko, ale Slováci sú drzejší než Česi. Nedokážu tú dr­zosť potlačiť, vypúšťajú ju a robia zo seba hlupákov. A Česi, ako by som povedal po našom, nemusia mať lepšie školy, ale sú opatrnejší. Vedia povedať, čo chcú, ale nie zle, snažia sa neuraziť nielen Boha, ale ani su­seda a svoju rodinu.

Mám rád slovenský národ, a viete, ten kto má rád, by mal byť aspoň trochu prísny. Možno i som. Ale musím priznať, že čo zostalo Čechom, to až my využívame. Konečne sme prišli na to, akí sme boli blbci, že sme sa nechali od Maďarov kŕmiť nezmyslami. Maďari nás chceli obalamu­tiť a kúpiť. Tým chcem povedať, že múdreho si nekúpi nikto, hlupáka každý". Tak nás najskôr oblbli a potom nás chceli zabrať. Ale Česi na to prišli skôr. Varovali nás: Je zle, spadnete do kaše. A ked Slováci zistili, že majú Česi pravdu, kúskom sa prilepili. A Česi nás držali.

Nám pomáha náboženstvo. Keby sme neužívali náboženstvo, ne­mohli by sme sa nazvať ľuďmi. Boli by sme takí haf, haf, haf, skočiť po nohavici a rafnúť, ako pes.

Odkedy tu bývate?

Od narodenia. Žil som ešte trochu vyššie, v hornej doline, ale i to je Turzovka. Turzovka je celá táto oblasť, po tento kopec, a za tamtými kopcami ďalej, tam už je Morava, hranica, Sliezsko. Turzovke patrí veľké územie, je rozdelené na časti, Turzovka, Vysoká, Makov, ale je to ten istý národ, rovnaká reč.

Ako dlho ste tu pracovali?

Až neskôr, v dospelosti. Robil som hájnika. Inak som pracoval u sed­liakov, potom som sa oženil a peniaze, čo som vyslúžil, už pre rodinu nestačili. Tak som musel ísť pracovať do lesa. Tam sa vtedy dalo zarobiť. Pracoval som ako robotník. A tam sa pracovalo, otužovalo, cvičilo sa sekerou celý deň. To ste sa vycvičiI, že ste v noci spal ako mimino.

Spomínate si, ako to tam hore začalo?

Počkajte, to bolo trochu inak. Bol som hájnik, ale predtým som tu bol ako robotník. Pracoval som, ale raz prišla komisia, lesná, za mnou do lesa, a hovorili, poďte sem, pán Lašut. Tieto lesy neboli štátne, boli súk­romné, to až potom ich zabral štát. Urbárske lesy, štátne lesy, súkromné lesy, to všetko sa rozparcelovalo. Takže nás akože vezmú do lesníckeho spolku, pozreli sa na mňa a povedali, no iste, ale my potrebujeme niečo iné: nemáme žiadneho hájnika. Tak poďte, pán Lašut, robiť hájnika. Dali mi potvrdenie, legitimáciu a povedali mi podmienky. Obecný hájnik.

Ale i to sa zmenilo, štát na to prišiel, povedal, počkajte, ale štát tiež potrebuje hájnika, a keď bude mať hájnika, bude mať i lesy. Hájnik musí tie lesy hájiť. Ako človek, ktorý postaví dom, musí ho chrániť, aby mu ho nikto nepoškodil, aby mu niekto neublížil, zvelebovať ho, tak musíte pracovať, ako pracovali urbári. A mne, pretože som bol taký neutrálny, povedal šéf, tak pôjdeš k nám, k urbárom. Tak som bol urbár. Lenže zanedlho prišiel nátlak zhora a všetky urbárske lesy sa zoštátnili.

Čo to boli urbárske lesy?

Neštátne. Niekto mal kopec, pár hektárov, a urbári boli taký spolok. Veľkí hospodári sa dali dohromady a ťahali za jeden povraz. To boli urbári. A chudáci si tiež založili spolok a začali urbárov okrádať.

Tak som sa dostal k urbárom a od nich až do Olomouca. Šiel som tam na školenie, od lesov. Viete, lesy potrebujú človeka, ktorý by im rozumel, vedel by, čo je strom, ako vyrastá, ako sa má k človeku a tak ďalej.

Takže som bol na školení a tým som sa dostal vyššie, lenže prišla vojna. A musel som ísť. Pretože som mal nejaké tie znalosti, tak som sa i tam dostal vyššie. Pokračoval som vyššie a vyššie, roky mi pribúdali. Prišiel istý vek, zaklopal mi na čelo, počúvaj, ty chytrák, všeličo robíš a nemyslíš na seba, roky ti utekajú a ty si nikde nepracoval.

Potom som sa oženil a mal som iné starosti než za slobodna. Musel som zmeniť terén. Všetko sa mi pomaličky podarilo, ako vidíte. Aj keď podľa doktorov by som mal byť dávno mŕtvy.

Ako to?

Podľa vojenských záznamov. Na vojne som bol vážne ranený, pretože som nemal žiadneho ochrancu, a takých bral štát najradšej. Tak som hodne vojenčil. Najskôr pri vojsku, potom v civile, pracoval som na úrade v Turzovke. A ked už som bol hodne skúsený, všetci si ma brali, on vraj všetko vie, on to urobí, pomôže nám. A tak som pomáhal, kde sa dalo a ako sa dalo. A darilo sa mi, pretože som bol kresťan.

To zjavenie malo iný háčik. Veľa som sa modlieval a šiel som tam na vychádzku. V nedeľu. Na ten kopec. Pomaly som tam chodil, viete, ja som nechodil na vychádzku do mesta, vždycky len do lesa, tam je kľud, čistý vzduch, vtáky pekne spievajú. A ako som šiel, naraz sa mi zdalo... visel tam na strome taký malý obrázok. Úplne malý. A že sa ten obrázok akoby posunul. Vážne, ten svätý na obrázku sa začal hýbať a díval sa na mňa. Naozaj.

Bolo dvanásť hodín, kľakol som si a modlil sa Anjel Pána. A pri tom Anjel Pána sa zablyslo ako pred búrkou. Zablyslo sa, ale nehrmelo, len blesk. A videl som Pannu Máriu hodne vysoko. V lese.

Ako vysoko?

Nad pol slnka. Pozeral som sa na Pannu Máriu a hovoril som si, že mám nejaké videnie. Panna Mária tam stála a dívala sa priamo na nňa. A než som sa spamätal, už mala vedľa seba i svojho Syna. Ježiš sa zjavil. Už tam bolo dvoje zjavenie.

A toto vo mne posilnilo vieru. Farárovi som sa bál povedať, čo sa mi prihodilo. Raz ma zavolal po kostole na faru a pýtal sa, čo sa mi stalo, že som sa v kostole tak čudne správal. Hovorím, to je možné, školy nemám.

Tí, čo majú školy, správajú sa inak, a tí, čo nemajú, tiež inak. Hovo­rím, je to možné.,,Čím to môže byť?" pýtal sa. Neviem. Neviem si to vy­svetliť. Zdá sa, že si sa ponoril do viery. Tak to vyzerá. Čím to asi je?

Nechceli ste to prezradiť?

Ono sa to prezradilo samo. Ako som sa správal. Behal som po dedine a všetkých, o ktorých som si myslel, že som im ublížil, som žiadal o od­pustenie. Ako som sa modlil v kostole. Bol som úplne v tranze, tak to poznali.

Do kostola som chodil často, držal som sa svätého prijímania ako šofér volantu. Ale to, čo sa so mnou dialo po zjavení, bolo nesmierne silné. Veľmi. Vyšetrovali ma v Čadci, v Žiline a dostal som sa až do Olomouca a do Prahy, s tým vyšetrovaním. Stúpali stále vyššie, aj keď sme už boli pod strechami.

Vraj vás vyšetrovali i v Kosmonosoch pri Mladej Boleslavi.

Nič nevyšetrili. Len zistili, že trpím "halucináciou". Vraj halucináciou! Ale nemohli zistiť, aká je to halucinácia. Nenašli, čo to je, tá "halucinácia". Ešte tu, v Turzovke, prišiel sem akýsi chlapec z nejakej lesníckej školy, a tak ho zavolali, či vie, čo sú to halucinácie. A on povedal: "To sú celkom male veci. To keď si človek niečo nahovára. To sú halucinácie."

"Tak Lašut si to nahovára?" pýtali sa ho. Čo je vlastne s tým Lašutom? Tvrdí, že mal zjavenie. A my mu nemôžeme veriť, pretože my sme nevideli." A on mi povedal: "Počúvaj, ak chceš alebo máš záujem, aby to tvoje zjavenie bolo skutočné, musíš ukázať niečo, čo by videli i ostatní. Nielen ty."

Tak som si nechal odstup. A potom sa tam skutočne stal zázrak.

Potom sa o to Cirkev začala zaujímať, bol tu dekan, v Turzovke, a povedal: "No, čo by som vám k tomu mohol povedať. Všimol som si, že ten chlap má v sebe hodne viery. V porovnaní s inými. On je však i veľmi kultúrny. Nielen že verí, ale má v tom i kultúru. Takže on je cir­kevný. Nikomu neubližuje, nikomu neškodí, ani prírode, ani človeku, je veľmi jemný."

Potom ma vyšetrovali ďalej, poslali ma do Nitry. Nitra nič nevyšetri­Ia, vydala rozhodnutie, že som v prvom rade kresťan podľa Kristových pravidiel. I to je možné. Rád som sa modlieval, nikomu som neškodil, nikdy som nerobil nič, čo by druhým ublížilo. Tomu som sa vyhýbal. Občianske veci som nevyhľadával. Netancujem, nepijem alkohol, nefaj­čím, nikto ma nepočul kIiať. Takže občiansky som sa správal kvalitne. A ľudom sa páčilo, že nikomu nenadávam, nikomu nič neberiem, ani nikomu neškodím.

Pýtali sa ma, ako je to možné. Hovorím im, to sa môžete naučiť. Ked zasadíte semienka, tak to, ktoré rastie zle, vytrhnete a necháte len tie dobré.

Bolo to veľmi ťažké, ale vybojoval som to. A nakoniec všetci prišli na to, že Lašut má pravdu. A moja pravda zostala. I zjavenie. Zistili, že mám pravdu. A preto je zjavenie medzi ľuďmi uznané, preto sa tam hore slúžia omše.

Ked sa to stalo, Boh bol spokojný, že sa to na zemi nejako urovnalo a náboženstvo sa posilnilo. Ľudia začali chodiť do kostola, v Turzovke i inde, boli kultúrnejší. I štát bol spokojný: prišli na to a vyznamenali ma neskôr ako,,zakladateľa kultúry". Nie náboženstvo, ale kultúra. Že kultúra sa stará o človeka. A náboženstvo má rovnaký význam: stará sa, aby mal človek bývanie, rodinu, prácu, stará sa oň celkove.

Náboženstvo nie je palica na bitie, ale na podporu. Veru, načo by mi bola, keby nepomáhala? Všetky tie organizácie, ktoré dnes využí­vame, sú ako barlička. Aby sme sa neudreli, keď spadneme. Keď na nás niekto tlačí. Ja som do tých organizácií nechcel vstúpiť. Povedal som, že som len kresťan, a to mi stačí. Bol som v jednej organizácii, v lesnej. My sme podľa Boha pestovali lesy. A tie lesy sa nazývali kultúrne. Dnes sme vraj kultúrni my a lesy sú "hmota".

Povedali by ste mi, prosím, niečo o nej? Ako vyzerala?

Pannu Máriu nie je možné popísať. To je nadprirodzená bytosť, rozumiete? Tá sa nedá popísať, ona sa mení podľa vášho správania a viery.

Panna Mária sa môže za hodinu zmeniť i päťkrát. Robí všetko pre to, aby vás nabádala k dobru. Aby vás svojím postojom pritiahla ku viere, k Bohu. Preto to robí. Všelijako sa premieňa. Raz sa zjaví ako Ružen­cová, ako mne, keď pri sebe mala ruženec a modlila sa ho. To samo­zrejme znamenalo, že mám mať pri sebe tiež ruženec. Tak som si ho kúpil. Alebo sa zjaví veľká, prísna. To je Duch Boží. A Duch Boží nie je oddelený od Krista. Je to ten istý Duch. Rozdelený. V inej roli.

Boh chcel všetkými prostriedkami dosiahnuť, aby sa národ skul­túrnil. Aby ľudia neboli diví, aby naopak boli jemní, aby sa milovali, navzájom si pomáhali. To chcel urobiť s národom Pán Boh. A preto bolo to zjavenie.

Zjavenie trvalo a národ sa priklonil k viere, hodne sa obrátil. Ľudia sa dnes menej hádajú, menej kradnú, menej hrešia. Ale stále ešte robia blbosti, to, čo im i nám škodí. A bolo by hlúpe si to nepriznať.

A čo napríklad televízia?

Tú do toho počítam tiež. To je ohlupovanie človeka. Zatemňovanie rozumu. Na televíziu sa môžete dívať do tej doby, dokiaľ vám neško­dí na tele a na duchu. Ked vám škodí, každý kresťan dokáže televíziu vypnúť alebo od nej odísť. Nesmie sa tým prístrojom nechať poškodiť. Vymyslel ho diabol, aby si kúpil ľudí. Aby za ním šli.

Ešte raz vám zopakujem: Zjavenie na Živčáku malo veľký význam. To Cirkev prijala, pretože ľudí odradilo od hrešenia a začali medzi se­bou viac komunikovať. Všelijaké spolky zakladali, prednášky organi­zovali, chytrejší poučovali hlúpejších. Školy tu na Kysuciach neboli ktovie aké, takže kultúra tu nebola valná. Potrebovali sme učitefov. A tí učitelia tu potom zostali.

Kresťanstvo nevymrelo - tí učitelia nám ho vrátili. Neprišli len ako učitelia, ale pustili sa i do náboženstva a posilňovali ho.

Pamätám sa, ako môj otec doplatil na to, že zabil mamičku, videl som to, bola to obrovská chyba, a preto som sa nestal alkoholikom. Aby mi smradľavá pijatika rozkazovala? Som hájnik, mám svoju mi­siu. Ked sa u Lesov konali nejaké oslavy, často tam mali pálenku. Na slávnosť som prišiel, ale alkohol som nepil. A prečo nepijem? Hovorím, že alkohol majú piť tí, čo sú nadmieru hlúpi. A mne ešte trochu rozumu zostalo.

Chcel by som sa spýtať na dĺžku vášho zjavenia.

Odohralo sa to dohromady sedemkrát. Nebolo to v tú istú dobu, ako ked chlapec chodí do školy a učiteľ ho skúša. Čo vie z tohto a tamtoho, a Pán Boh nás tiež skúšal. Čo vie o tomto? Čo tu robí? Ked to šlo dobre, mal som vyznamenanie. Keď zle, pokarhanie. A teraz som bol kresťanom, ale nie papierovým. Živým. A tým som dodnes. Bol komunizmus, socializmus, všeličo, ale ja som neuhol. Idem si za svojím.

Náboženstvo tu zostalo. Chodil sem vysoko postavený muž, z Nitry, na sviatky konal kresťanské návštevy. Prišiel i k nám, pozrel sa na mňa a povedal: "Ľudí, ako ste vy, by sme potrebovali viac. Vy ste hybná páka. Viete, kde je zlo, kde je dobro. A ľudia sa nechcú spamätať. Nevedia, že si dajú pálenku a potom vyvádzajú."

Chodí sem za vami niekto z Cirkvi, z Nitry alebo z Bratislavy?

Teraz už nie. Ale prichádzalo ich sem dosť. Už nie. Jednak dobre vieme, že som bol v Bratislave tiež "preškolený", odviezli ma tam a vysvetľo­vali. Povedali mi, že náboženstvo sa môže vyznávať slobodne, to nie je proti ničomu, ale ten dotyčný musí vedieť, kedy dýcha za náboženstvo a kedy nie. Keď som si nebol istý, či by niečo neškodilo človeku, šiel som sa poradiť s kňazom, alebo som od toho ustúpil. Nerobil som to. Nechcel som vyvolávať paniku. To som nechcel.

Minule ste mi hovorili, že vám ponúkali milióny, aby ste odvolali.

Ponúkali.

Prečo ste to neurobili?

To nešlo. Veď som do toho vsadil život. A ako odvoláte svoj život? Bol by som hlupák. Žiadne peniaze na svete vám nenahradia váš život. To nie. To je všetko len formalita. Sú to chytáky, peniaze sú lákadlo, ako človeka načapať. Aj keď je chytrý, dajú mu peniaze a on začne vyvádzaf hlúposti.

Viete, nemám školy, ale premýšľal som, čo to má znamenať. A ne­chcel som to. Radil som sa s Cirkvou. A dekan mi povedal: "Dajte si pozor, to sú politické chytáky. Chcú vás lapiť do vreca, aby vás mohli preškrtnúť a vyškrtnúť."

A mal pravdu. Hľadali spôsob, ako ma do niečoho namočiť, aby ma obvinili, že som porušil zákon. Ale ja som sa vždy, ked som nerozumel, radšej spýtal. Pýtali sa ma ostro, to si buďte istý, došlo i na rodinné vzťa­hy. Štát predvolával dokonca rodičov a manželky, alebo manželov, a že vraj v rodinách dochádza k rozvratom. Nebola to pravda, ale oni stále tvrdili, ten muž, teda ja, rozbíja rodiny. Ale nebolo to tak.

Bol som až v Prahe, tri týždne. Na vyšetrovaní. I pred súdom som stál a sudca, čo ma vyšetroval, hovorí: "Pán Lašut, sú to všetko nezmys­ly, čo tu ľudia navraveli. Nevadí, že ste predvolaný, ja vám poradím. Zajtra ráno si vezmite tašku s jedlom a bežte sa prejsť do lesov za Pra­hu. Budete to mať ako školenie. Ja vás školiť nechcem. Nemám záujem. Pretože vy ste prišli s pravdou. A my ju potrebujeme. A že sa niekomu vaša pravda nepáči, je iná vec. Preto vás z toho chcú vytrhnúť. Budete to mať ako zdravotný výlet a aspoň nepadnete do bahna hlúposti."

Zvážil som to a hovorím: "Zdá sa mi, že máte pravdu."

Nemám školy, ale boli všelijakí vzdelanci, čo ich mali a videli, že smerujem do záhuby, že ma tam chcú zlikvidovať. A tak ma varovali: Pozor, nelez do pasce.

Hral som na dvoch strunách, slabej a silnej. Neposlúchal som fana­tizmus, ale náboženstvo. Ked som videl, že prišlo niečo zvláštne, šiel som na faru: "Pán dekan, som na križovatke. a neviem si vybrať." "Čo sa vám stalo?" "To a to."»Počkajte, na to sa musím spýtať v Nitre."

Odložili sme to, sľúbil, že sa za štyri dni vráti, a zavolal do Nitry, čo s tým. Vysvetlili mu, to a on ma varoval: "Pozor, politika! Politika vás chce vohnať do pasce a tú pascu zaklapnúť. A my nechceme, aby ste sa dali chytiť".

Som za to, aby sa poslúchalo. Ale len v dobrom. V Prahe mi ponú­kali štyri milióny na ruku. Keď podpíšem, že je to nezmysel. Mohol som byť pán. Ale povedal som im:,,Viete čo? Poznáte Krista? Ak nie, kúpte si lístok a chodte do neba a nechajte si ho zavolať. Nech vám to vysvetlí. Ak sa mu bude chcieť s vami hovoriť. Kristus je Duch, takže je otázka, či ho uvidíte."

Povedali ste, že Panna Mária mení podobu? On ju tiež menil?

On nie.

A podobal sa niektorému obrazu, ktorý ste videli?

Mnohým obrazom áno, mnohým nie.

A čo napríklad Turínskemu plátnu?

Áno, jeho postava, alebo skôr výraz. On sa zjavil vtedy, keď ma niečo trápilo. Vedel, že to mám ťažké. Tak sa objavil a ukázal mi cestu. Kadiaľ mám ísť, aby som sa nedostal do ťažkostí. Pretože politika je politika a oni stále vymýšľali, ako ma zlikvidovať. Milióny mi dávali, keď to za­priem. O to im šlo. Ale mňa nemohli zvyklať, ja som sa ho vždy spýtal a on mi vždy poradil. Objavil sa, usmial a ukázal určitým smerom.

Ako by sme si ho mohli predstaviť?

Predstaviť si ho môžeme ako chceme. Ale záleží na tom, či naša predstava súhlasí. Či sú naše telo a duch spokojné a nie oklamané. Na to musíme dbať. Akonáhle zistíme, že si čosi nahovárame, tak ten fígeľ musíme okamžite zrušiť. Lenže podobné "fígle" môžu trvať i roky.

Je možno povedať, že Panna Mária do tunajšieho kraja patrí?

Kysuce boli vždy mariánske, ľudia veľmi pobožní, i tam za tým kopcom, všetko bolo velmi nábožné. I keď náboženstvo už nemá taký význam, aký by malo mať a kedysi malo. Ja som to mal napraviť. Ked som vtedy na Živčáku držal príhovory, hovorím, toto nerobte, škodí to Bohu i vám. Robte toto, chovajte sa takto a bude spokojný Pán Boh i vy. Jedná sa o vás, nie o neho. Obrátil som to. Chcel som ich pochváliť, aby sa nerozhnevali. Na to som si dával dobrý pozor.

Nemali ste odporcov? Našiel sa niekto, kto by vám neveril?

Veľa ľudí okolo. To bola jedna veľká misa špiny. Len málokto šiel vtedy so mnou. Pretože náboženstvo, ktoré sa u nás vyznáva, zastupujú na jednej strane samí kresťania, ale na druhej strane veľa Judášov. Takže je ťažké vybrať niekoho, aby bol kresťanom, a nebol zároveň čertom.

Všetko to spôsobuje chamtivosť, i Judáš dostal peniaze za to, že zra­dil. A oni tiež dostávajú zaplatené za zradu. Ale ja som nezradil, pove­dal som im, aby to na mňa neskúšali. Bud áno alebo nie. Skúmali ma i v Rusku. Našťastie mi ten sudca v Prahe povedal: "Pán Lašut, pôjdete do Sovietskeho zväzu, na skúšku. Dajte si pozor. Čomu nebudete rozu­mieť, na to neodpovedajte. Len na to, čomu skutočne porozumiete."

Takto ma varoval. Avšak len toto upozornenie nestačilo. I ja som si pomohol. Mal som tu svojich agentov, o ktorých som sa oprel. Idem do Ruska, poraďte. Oni hneď vedeli, boli študovaní, ale neboli ani v Cirkvi, ani v strane. Boli sami pre seba. A poradili mi.

Ako to prebiehalo, spomínate si?

Rusi nie sú zlí. Sú mäkkí ako my. Až na to, že uveria každej hlúposti. Nevedia sa vzoprieť, zabrzdiť: Stop, nejdem! To oni nedokážu, pada­jú do kaluže. A preto sa to obrovské Rusko ocitlo toľkokrát vo vojne. A často zbytočne. A velké množstvo ľudí vytĺkli. To bol tiež podvod.

Rusom štát málokedy niečo priznal. Na druhú stranu: každý chcel Rusko oblafnúf, pretože je veľké a všetci sa ho báli. Tak ho chceli zničiť. Preto mu nepovedali pravdu.

Kde ste boli?

V Moskve.

Ako dlho?

Skoro štyri mesiace. Na "školení". Učili ma tam všetko možné.

Čo napríklad?

No hlavne predsa politiku. Kto to bol Lenin a tak. Ale mne to bolo jed­no. Chceli nájsť nejaký háčik, aby mi dokázali, že som na vedľajšej koľaji. Ja som ten háčik po každý raz preskočil. Hľadali háčik, v politike, a tak rôzne. Ako ma oklamať. Ale ja som si dával pozor na každé slovo. Po každý raz som zvažoval: Čo to môže znamenať? Neleziem do nejakej pasce?

Vy ste im rozumeli?

Boli tam tlmočníci. Ale trochu som rozumel. Nie som hlupák. Pred­sa som bol vojak, nie? Nedal som sa. Ako aktívny vojak som nastúpil v Žiline a ani tam nebolo nič podobné. Kasárne sme mali v kostole.

Na jednej strane sa slúžila omša, na druhej bývali vojaci. Iba stena to delila. A navyše nám zakázali chodiť do kostola. Raz sa konala prehliadka, mal prísť nejaký major, bolo to v nedeľu, hlásili, že sa dostaví veľká komisia. Tak vraj pozor. Bol som vedúci na izbe, tak som sa musel pripraviť. Prišiel major. Ale nie sám, bolo ich spolu s ním päť. Oznámili mi, že je z Ruska, že chce vedieť, ako to u nás vyzerá. A aby som si dal pozor na jazyk. Tak som si dal pozor na svoj jazyk a na jeho slová. Čo znamenalo jeho slovo, čo znamenalo naše slovo. Už som sa poučil.

Všetko prebiehalo dobre, až nakoniec tomu majorovi hovorím, že jednej veci nerozumiem. Bývame v kostole a nemôžeme ísť v nedeľu do kostola. Toto je kostol. Tam za stenou slúži kňaz omšu, je to oddele­né. Je to však jeden kostol. Tam to zoštátnili a tu usadili vojakov. Prečo z toho robíte taký holubník? Nie je to nič iné ako holubník. Robiť z kos­tola kasárne a pýtať sa ma vážne, či je to v poriadku? Je to volovina.

Akoby vám vedci miesto rozumu tĺkli do hlavy hlúposť. Keď už to hráte takto, prečo nepustíte vojakov v nedeľu do kostola? Keď to majú len cez stenu.

To bolo ešte pred zjavením?

Samozrejme, že dávno pred zjavením, v Žiline, po vojne. Povedal som im, ako to, že nesmieme do kostola a vy nám tu vykladáte take nezmys­ly? A oni, že za to nemôžu, že to chodí z Bratislavy. A Bratislava vie, ako to tu vyzerá? Nevie. Proste som sa nedal. Čatár mi nakoniec povedal, že to skúsi zistiť, ale chodenie do kostola musí povoliť veliteľ. Odpovedal som, že budem rád, ked sa na to šéfa spýta.

Za štrnásť dní čatár prišiel a povedal, pán Lašut, tak som to zariadil. Ale pod jednou podmienkou: Môžete ísť v nedeľu do kostola, ale nesmiete urobiť žiaden podraz na politiku. Politika a náboženstvo. Na tieto dve veci zabudnite. Vojdite tam ako svätý Ján. Postojte a odídte.

Hovorím, dobre, súhlasím s vami. Budem ostatných inštruovať. Vo­jakom som vysvetlil, aké sme dostali povolenie. Môžeme ísť do kostola, ale nesmieme počúvať, čo kňaz hovorí o Bohu. Takže zapchať si uši!

Všetci sa rozosmiali. Ved je to nezmysel. Kto komu vidí do ucha, či počúva alebo nie?

Teraz mi napadá, že som vás nikdy nevidel s okuliarmi.

Nenosím ich.

Vo vašom veku?

Nepotrebujem ich.

Domnievate sa, že ste videli zjavenie tak jasne i preto, že máte dobrý zrak?

Je pravda, že som oči hodne používal. Švajcoval som a potom i cínoval. Na to je treba dobrý zrak. A nepoškodil som si ho. Na vojne som vyhral všetky streľby. Avšak zjavenie podľa mňa so zrakom nesúvisí.

Prečo si myslíte, že ste mali zjavenie práve vy?

Prečo? To môže mať i niekto iný. A bolo by dobre, keby mali všetci vojaci zjavenie, pretože by bolo po vojne. Už by neboli žiadne vojny.

Čo sa vám ešte vybaví, ked sa povie zjavenie?

Pozrite sa, niekto povie, že ja som mal zjavenie. Zjavenie je výstraha pre celý svet, že Pán Boh chce iných ľudí. Všetci sme kresťania a od Boha si žiadame, aby sme boli zdraví, šťastní, bohabojní. A toto všetko chce od nás Pán Boh. My to od neho chceme - a on nám to nechce dať.

Prečo nie?

Pretože nespĺňame podmienky. Netrafíme do cieľa. On chce cieľ. Aby sme trafili. Aby sme Boha poznali na jednotku. A my ho poznáme len na päťdesiat percent. I ja som kresťan, i ja, hovoria ľudia, a ani nevedia, aký Boh je. Ale hlásia sa k nemu.

No, kto je to Boh? Na Boha sa nemusíme dívať dalekohľadom, ani cez nejaké zväčšovacie sklo. Boha musíme nájsť dobrým a citlivým srdcom. A ked ho máme, máme v sebe i Boha. Akonáhle ho nemáme, ani tie najlepšie oči nám nepomôžu.

Pozrite sa, Boh nemôže byť zlodej. A zlodej nemôže byť Boh. A keď si o sebe nejaký vojak čosi myslí, nestačí to. Musí splniť podmienku. Ja som sa napríklad už ako malý, na Morave, učil striefať. Mal som všetko, len vieru som nemal. A vieru som poznal tiež na Morave. "Som vypes­tovaný" na Morave.

Už som vám hovoril, že som nosil kňazovi mlieko. Všeličo mi vy­svetľoval. Bol som chlapec, ale už mi vysvetlil, čo je streľba, čo je mod­litba, na čo je. Človeku, ktorý sa modlí, sa netrasú ruky. Keď sa mu trasú, znamená to, že niečo nevie. Niečo, zabudol, alebo niečo falšuje. Keď chytia zlodeja a postavia ho pred súd, všetci sa pozerajú, ako sa kýva. A keď sa kýva hodne, je luhár. Nehovorí pravdu. Keď stojí rovno ako tyčka, tak halt!, má pravdu. Možno je to tak jednoduché: človek, ktorý klame, sa hodne kýva.

Označujete sám seba ako humoristu...

Keď chcete dlho žiť, musíte aspoň na päťdesiat percent užívať humor. Čo je to humor? Humor je to, že sa nikdy nerozčuľujete, vždy sa za­smejete. Potom vám ručím za to, že sa dožijete veľa rokov. Humor je celý život. Kto sa rozčuľuje, toho šľak trafí. Ani stovky sa nedožije.

Myslite si, že Ježiš Kristus má rád humor?

Keby nebol humorista, nebol by Kristom. Keby nemal zmysel pre hu­mor, musel by sa zblázniť. Také požiadavky naň ľudia majú, že by to ani blázon nesplnil. A pretože je humorista, všetko robí so smiechom. A tiež všetko urobi. My sa chválime školami, ale toto nedokážeme.

Hovorila vám Panna Mária pri zjaveniach niečo našou rečou? Hovorila ku vám?

To nie. Panna Mária je bytosť tajomná. Videla však, že pracujem s jej Synom. Bol som človek viery. Miloval som Krista, i v kostole. Raz sem prišli nejakí ľudia a hľadali Lašuta. A pýtali sa, ako je možné, že má Lašut takú vieru, že by prešla cez stenu do kostola. Hovorím im, ja neviem, nemeral som to. Že vraj to farár napísal. A či to môžu skúsiť. Tak to skúste, hovorím. Či sila človeka prejde stenou. Je alebo to nie je riskantné?

Neviem, neskúšal som to.

Oni to skúšali a sila prešla. Stenou. Sila človeka! Takže človek ani ne­vie, akú silu v sebe má. Lenže každým, i tým najmenším rozčúlením sa stráca. Ked sa rozčúli viackrát, má po sile. Ked sa rozčúlime, je to ako by sme skočili do pekla. Ako by sme pracovali s čertmi - rozčúlene...

Ja som humorista. Viete, čo to je? Mňa nikdy nikto nevidel rozčúle­ného. Jedine keby som sa zbláznil, vtedy by som sa rozčúlil. Ale zatiaľ ešte nie. Vždy som sa usmieval. I na vojne, všade. Vždy som sa usmieval a všetko sa mi darilo. Bol som humorista, ruky sa mi netriasli.

Kedy ste boli naposledy hore?

Hore? V nedeľu.

Túto nedeľu?

Áno. Prvú i druhú. Prebiehali tam oslavy a tak sme tam boli. Viete, pešo už tam nedôjdem. Cirkevné auto ma tam doviezlo. Cez Korňu, potom i naspäť.

Chodíte tam často?

Skôr výnimočne. Raz, dvakrát do roka.

Stále sa modlíte?

Každý deň. Oveľa častejšie, ako predtým. V duchu sa modlím s ľuďmi, každý deň o siedmej ráno a o siedmej večer.

Ako sa pozná to miesto, kde sa vám prvý raz zjavila?

Viete, kde je kostol na Živčáku? Ako sa k nemu ide smerom od Tur­zovky, je na pravej strane strom a na ňom obrázok. Ten strom je roz­dvojený, ale jednu polovicu už urezali. Tam sa mi zjavila, pri strome.

Vždy na rovnakom mieste?

Na tej rovinke. Presne, kde ten kríž stojí, tam bolo zjavenie. Niekto by povedal: Prečo sa zjavila? Ja som sa ale nepýtal.

Skutočne ste sa nepýtali?

Ona mňa tiež nie. To je tak. Boli sme na Živčáku, nie teraz, to už je, myslím, dva roky. Jeden kňaz tam bol autom a hovorí, pán Lašut, ja vás zveziem dolu, aby ste nemuseli ísť pešo. Tak ma viezol dolu a bola tam zatáčka, ostrá, v nej tri chalúpky, dve hore, jedna dolu. A medzi nimi cestička a na jej konci stál kríž. A ako sme tak išli, z toho kríža vyšľa­hol plameň. Ale ja som nešoféroval. Šofér sa zľakol a zastavil. Potom nemohol auto naštartovať.

Museli ho roztlačiť. Povedal, že videl, ako z toho kríža vyletel obrov­ský plameň. Jeden chlapec, miništrant, hovoril, že to tiež videl. I ten šo­fér. Tí videli. Ale my nie! Díval som sa na druhú stranu, nevidel som.

Bolo okolo vás viac takých udalostí?

Človek niekedy po niečom túži, chce vedieť, ale nemôže sa k tomu dostať. Tak špekuluje, hodne sa modlí, a to sa hovorí, že vtedy sa mu môže niečo ukázať. Ale nikto nevie, či je to zjavenie alebo predstava. Predstava je niečo iné. Niečo sa vám objaví, ale zmizne to. Nič z toho nemáte. Keď je to Božie zjavenie, chytí vás to, zatrasie s vami a zosta­nete ako podťatý strom, na zemi. Tak silne to na človeka zapôsobí.
Pán Boh nemá záujem ľudí strašiť. Vôbec nie. Ale ľudia chcú strašiť Ježiša Krista. Preto všeličo vymýšľajú.

Pred zjavením ste mali problémy. Uzdravili ste sa potom?

Áno, uzdravil. Dohromady trikrát. Po prvé, to som ešte nemal zjavenie, som bol hájnikom, chodil som po horách. Potom ešte dvakrát. Trochu odbočím, poviem taký príklad. Mal som označovať stromy, ktoré rastú po dvoch. Lesy musia jeden odstrániť. Alebo som značkoval stromy, z ktorých tieklo veľa živice, pretože sú strúchnivené, a taký strom sa má spracovať, než strúchnivie úplne. Viete, že strom strúchnivie nastoja­to? A panujú rôzne názory, čo musíte urobiť, aby ste vyčíslil množstvo chorôb v lese. Bol som hájnik, nie že by som bol v kopanici, ako ktosi povedal, že som sa stále modlil. Ale ja som nemal čas sa modliť. Modlil som sa cestou, za chôdze. Nahor i dolu. Ale pri práci som nemal kedy sa modliť. To označif, to preskúmať, ako u Lesov. Hájnik nie je na to, aby nosil flintu, ale musí splniť, čo mu nakážu. Dajú mu spočítať, koľko je v lese zajacov - a toho zajaca chytí kto?

Poďakoval vám niekto za zjavenie?

Poďakoval? Tých bolo veľa. Pravda, písomne i všelijako inak mi ďakovali. Viete, celé zjavenie, ked prišlo, bolo plné paragrafov. Štát mi poslal samé paragrafy: To nesmieš, to nesmieš, to nesmieš - nič nesmieš. Ani som nevedel, či vôbec môžem žiť.

Nikto si neuvedomuje, že zjavenie je i vecou štátu. To je horšie, než keby ste namieril kanón na prezidenta. Nebezpečné. A preto sa štát zjaveniu tak urputne bráni. A všemožne sa snaží ho vygumovaf, ale­bo aspoň zmenšiť, potlačiť, aby nebolo. Za každú cenu to musí nejako zdeformovať.

Aby mohol existovať. Keby to neurobil, budú ho mať za hlupáka.

A vy ste predtým poznali napríklad Lurdy alebo Fatimu?

Poznal, lenže Lurdy sú od Turzovky ďaleko. Lurdy boli viac cirkevné, Turzovka ležala v socialistickom sektore. Nič, čo sa stane v socialistic­kom tábore, nemusí byť pravda. Môže - ale nemusí. Ale čo sa odohralo inde, to musí byť pravda. Aj keby nechcelo. Asi mi nerozumiete...

Rozumiem. Vaše zjavenie prišlo presne sto rokov po Lurdoch...

Áno. Bola to bodka za Lurdami. A prečo? Pretože národ sa dopustil rovnakých omylov ako v Lurdoch. Chýb. Stratil vieru v Boha. Zjave­nie nie je vymyslené. Každé zjavenie, kde je Panna Mária alebo Ježiš Kristus, prezradí nedostatok viery na zemi. Keď vieru doplníme, zja­venie samo od seba odíde. To je samozrejmá vec.

Musí človek, ktorý má zjavenie, dodávať vieru ostatným?

To vlastne nie je nariadené. On to robí sám od seba - ale prečo? Je to, ako by ste priviedli obchodníka do obchodu a povedali mu, tu budeš obchodovať, ale nesmieš otvoriť okno ani dvere. A čo po tom? Ako má predávať, ked má všetko zavreté? To je to isté. Všetko sú zákazy.

Keď sa má zjaviť, už i to je zakázané. Ešte sa nezjavilo, ale má sa. Čert zjavenie nenávidí. A všetky lži si vymyslí, aby ho zničil, zlikvidoval. A na tom dnes pracujú tisíce, státisíce ľudí. Aby zlikvidovali zjavenie.

Myslíte, že to robia schválne, alebo o tom ani nevedia?

Schválne, pretože sú neveriaci. Dnes viera upadla hodne hlboko. Viera, ktorú vidíme v kostole, je ako pena - ked fúknem... Nie je to úplne vzduch, ale opravdivá viera tiež nie.

Viera sa nehľadá v kostole, ale v živote. Musíme skutočne vidieť, ako národ žije, ako sa správa jeden ku druhému, ako pracuje, ako Boha miluje, všetko. A to je ono. Ale ludia nechcú, aby o nich niekto niečo vedel, aj keď sú kresťania. Idú do kostola a obzerajú sa, kto ich pozoruje. Než by ich mal vidieť sused, to sa radšej schovajú za strom. Ľudia sa hodne boja.

Prečo sa boja?

Pretože viera robí veľké oči. Videl som ho, bol predsa v kostole... Ako to, že on je farár alebo učiteľ a chodí do kostola? Nemal by chodiť. Udá­vali jeden druhého.

Aj dnes?

Iste, je to tak.

A za komunistov to bolo rovnaké?

Vtedy to bolo ešte viac, ale komunisti sa ani nerešpektovali. Vedeli, že aj tak všetci klamú. A preto som bol taký odmaskovaný človek. Preto mi pražský súd povedal, to je záhada, že vy ste taký odmaskovaný a prices­tovali ste do Prahy. A čo ja? Ako sa zamaskujem? Pýtam sa, máte sadze? Komín? Tak ma začiernite sadzami. Ale to vám zamaľujeme len tvár, čo to ostatné? Práve, ksicht mi zamaľujete, ale povahu nezamaskujete.

Som humorista, veď viete...

Môžu tomu udalosti na Živčáku nejako pomôct'?

Živčák by sa mal dobudovať. Pretože to je náznak alebo snáď pokyn pre národ, aby sa spamätal, pretože vie, že sú tu tlaky, vo všetkom. Vo Francúzsku to šlo inak. Bernadetta mala rovnaké zjavenie, aké bolo tu, ale iným spôsobom. Pretože tam bola sloboda. A tu bola likvidatúra.

Neobzeral som sa na diktatúru, musel som splniť podmienky Panny Márie. To bolo celé. SpIniť. Mal som rakovinu, ako mi povedali v Prahe. Máte rakovinu a tej sa nezbavíte. Zožerie vás. Tá choroba ma strašila. A stratila sa vtedy, keď bolo zjavenie. Proste zmizla. Takže ja sa nemô­žem vracať, pretože háčik je v tom, že rakovinu mi odobrala Panna Mária. Drží ma. Ona ma drží. Nemôžem sa predsa rozbehnúť späť.

A druhá vec, ktorú by som chcel povedať: Ja by som nikdy nesúhla­sil so zjavením. So žiadnym.

Prečo?

Za prvé sa mnoho nahreší, podmienky a podobné veci sa neplnia a skĺzne to do hriechu. A za druhé, veľa ľudí zostane s hroznou záťa­žou. Nemôžu povedať svoje. To je to. Nie je sloboda. Keby bola, mohli by to povedať. Ale keby občan, ktorý videl zjavenie, o tom prehovoril, obvinia ho, že je blázon. To sú veci, ktorým človek takmer nemôže uve­riť. Nie je schopný tomu uveriť. Viete, čoho je schopný? Nemá v sebe toľko dôvery, aby uveril. Zjavenie je strašná krížová cesta. Kto uvidel, musí to brať s podmienkou, že ked nesplní, skončí. Tak je to poistené. A teraz ani tam, ani sem.

To by nikto nezvládol. Ani ja nie. Keby sa to stalo verejne, tak to ne­chcem. Ani za sto miliónov. To je celoživotný, povedal by som, údel.

Teda i váš?

Ani neviete, čo si o vás myslia a čo z vás robia. Jeden vás považuje za osla, druhý za boháča, a každý si niečo vymyslí. A viete, koľko neprávd sa navymýšľalo? Keby som ich naložil na nákladák, neuvezie to.

Tých výmyslov! Čo ten Lašut? Keď hrajú v krčme karty, ohovárajú Lašuta, čo si nahrabal peňazí, žije si ako pán a podobne. Ale ja žijem skoro ako žobrák. A v tom je problém. Že vaša pravda ide do hnoja. A pravda postavená na lži sa predkladá k vereniu. A to zažil i bývalý pápež Ján Pavol II., sám to vysvetlil. Keď mal prejav, povedal, aká je viera, takí sú ľudia. A zjavenie - to je ešte horšie. Zjavenie si človek ne­môže len tak vymyslieť, to jednoducho nejde. Každé zjavenie je svojím spôsobom "vnútené".

Pán Boh vie, komu čo sľúbiť, čo komu darovať...

Jedna žena mala sedemročného chlapca, pásol kravu a naraz prišiel a hovorí, mami, mal som zjavenie. Vedľa kravy som videl malé dieťa. Kde sa tam vzalo? Sedemročné dieťa vedľa mojej kravy. A ako vieš, že to bola Panna Mária? Ja netvrdím, že to bola ona. Ale mal som zjavenie, videl som niečo vedľa kravy. A kde sa to tam vzalo, keď tam nič nie je? Farár to potom vyšetril. A v kostole povedal, áno, je to pravda.

Kde sa to stalo? Tu v kraji?

Tu nie. To bolo niekde na východnom Slovensku, v okolí Košíc. Takže zjavenia sú. I vo Francúzsku bolo znovu zjavenie, ale inakšie.Zjavenie si však človek nemôže nikdy vymyslieť. To je ako by ste si vymyslel povraz na krku. Presne tak. Je to trampota.

Bernadetta v Lurdoch popisovala, že ked mala zjavenie, svet okolo nej zmizol, videla len Pannu Máriu.

Panna Mária sama o sebe je svetlo. Ožiarená svetlom. To je fakt. Ale pozrite, zjavenie Panny Márie kedysi znamenalo oveľa viac. Dnes už ako by sa to pomaly vytrácalo. I viera ľudí ako by sa sypala z deravého vrecka. Ľudia málo žijú vo viere. Bývajú napríklad blízko kostola, ale veriť nechcú. Všetci hovoria, ja nemám kedy, nemám čas. Viete, viera je niečo ako brzda. Nemôžete kradnúť, klamať, biť sa a tak. Ked neveríte, môžete robiť všetko.

Poviem vám pekný príbeh o kríži. Išli traja v aute, už je to nejaká doba, a rozprávali sa o kríží, o viere, a pred krížom nezastavili, nevšimli si ho. Narazili doň. A Kristus z kríža zletel dolu. A teraz sa dohadovali, prečo spadol. Že vraj šofér úmyselne zatočil doľava, narazil do kríža. Len preto, že sa práve pre ten kríž hádali a pritom zabudli na cestu. Prebrali sa, až ked doň buchli. Mali šťastie, že nespadol na auto, zabil by ich. Bol totiž betónový.

Keď ma vyšetrovali, chceli, aby som sa všetkého dobrovoľne zriekol. Ale nikto nič nevie. Zjavenia? Človeka? Boha? A ľudia sa nechajú ohlupovať. Veria, že Boh nie je. A zjavenie je práve preto, aby Pán Boh ukázal, že existuje. Že je tam. Ako som ho videl ja. Vysoko, na krí­ži. Preto sa mi ukázal. Pretože dnes už je Kristus len čo? Povedačka. A viery už nie je. Ľudia idú z kostola a nadávajú ako pohania, kradnú ako čerti, po viere ani stopy. Vieru musíme dokazovať životom. To už dnes nikto nerobí.

Žijem doma, len so svojimi, ale keby som chcel žiť ako pravý kres­ťan, musel by som sa z chalupy vysťahovať.

Ako to?

To by ma nezniesli.Náboženstvo tu neznáša nikto, ani kocúr. Ten chce slaninu alebo mäso, nie vieru.

Prosím vás, kam chodíte na tie prirovnania? Na tie vtipy? To vám napadá len tak, z ničoho nič?

No práve, tak to je.Ničím človeka nevystrašíte viac než vierou. Človek stále uteká. Ani Zbohom vám nepovie, nemá kedy. To je predsa nie­čo tak "čudné", ked začnete hovoriť o Kristovi! Na niektorých ľudí to pôsobí "strašne". Ale keď príde reč na kostol, všetci sa chvália, ako sa modlia a tak. A ked dôjde na lámanie chleba, všetci cúvnu. A Pán Boh uznáva len toho, kto neustupuje.

Ja som sa Boha nevzdal ani sa ho nevzdávam, ale vidím hrozné chy­by, ktoré kresťania robia. Celý život chodím do kostola a nič nemám.

Keď vám niekto povie, že zjavenie je vymyslené, povedzte mu otvo­rene, že je hlupák. Človek kedysi vymyslel smrť - alebo si smrť vymyslela človeka? Alebo ako to bolo? Človek ešte nikdy nevymyslel smrť. A pritom ona vždy príde. A zjavenie je horšie ako smrť. Oveľa horšie.

Keby som vám mal rozprávať, koľko súdov som mal v Prahe, koľko­krát ma vypočúvali. Ani za milióny by som s niečím takým nesúhlasil len tak pre nič za nič.

Bojíte sa smrti?

Ja? A prečo by som sa bál? Som starý, mám deväťdesiatku a život už je pre mňa príliš ťažký Som invalidný na nohu a teraz nemôžem ani chodiť. Pán Boh už ma obchádza, chce si ma zobrať. Už by som bol niekedy najradšej preč. So starcom, ako som ja, nikto nehovorí. Z Boha robia takého istého hlupáka ako z Lašuta. Ale keď umierajú, vtedy volajú: Bože, pomôž!

Trápi Vás pokrytectvo?

Samozrejme.Pravdu nemôžete povedať pomaly už ani v kostole.Viete, ono je to iné tu dole a hore na Živčáku. Pravdu môžete povedať hore,kde nikto nie je. Všetko má svoje nohy, i svoj rub. Ale to všetko my nevieme. A viete, koľko percent z tých vecí sa ešte ani nedá vyjadriť? A keby sa dalo, čo by z toho povstalo? Vojny. Takže vizionár musí na­vyše riešiť, či to vôbec zverejniť, alebo radšej nie. Čo to vôbec je. Pretože za to ručí on.

Stavať kostoly a nehľadaf Boha v sebe, to predsa nejde.

Je niečo, čo ste ešte nepovedali?

Všetko nepovie nikto na svete. Veľa vecí stratilo súvislosť. Už nemajú cenu. A iné veci by boli nebezpečné.

Pre koho?

Pre národ.

Existuje teda niečo, čo nesmiete povedať?

Pozrite sa, zjavenie je presne také, aký je práve národ. A pritom zjavenie nesmie nikomu uškodiť. Mohli by prísť revolúcie, vojny alebo vraždy.

Tomu všetkému musí zabrániť. Takže musí prísť taká informácia, ktorá nikomu neublíži. A to je veľmi malá časť. Malá.

A za druhé: zjavenie je signál, že národ nežije správne. Že sa dopúšťa chýb. Preto je zjavenie. Keby nerobil chyby, alebo len málo, žiadne zja­venie by nebolo. To je ako keď niekto stlačí zvonček pri dverách. Cŕŕŕ! Otvorite dvere - a tam nikto. Len zvonček na dverách. To je to isté.

Vaše slová znejú trochu smutno...

Pozrite,čo sa týka napriklad Zivčáka, to je veľmi ťažké. Keby som napríklad povedal, ako by mal vyzerať pútnik, človek, ktorý pride na Živčák, všetci sa mi vysmejú, že je to blbosť. To by tam nikto nešiel. Predpisy idú dnes proti predpisom. To je chyba. To je vystrašené náboženstvo, čo my praktikujeme, ktoré nemá význam. Človek sa niekedy boji veriť.

Kadiaľ z toho vedie cesta? Ako sa to dá napraviť?

Napraviť? Napraviť sa to dá, ale kto to urobí? Mal by to napraviť človek, ale ten nemôže, pretože by sa znemožnil. Národ by stratil kontakt. To je tým, že vládne zlo. Keby panovalo dobro, bolo by to iné.

Viem, o čom hovorím, pretože to mám doma. O náboženstve ne­smiem nič povedať. Nikto to nechce počuť. Keby som o tom hovoril, vyhodia ma z domu. Je to ťažké. Náboženstvo stratilo kontakt, nielen u nás, na celom svete. Každý druhý má vysokú školu, a kto má školy, ma slabú vieru v Boha. Ten v neho veriť nebude. Hlupákov ako Lašut je už málo.

Aký vlastne malo podľa vás zjavenie hlavný zmysel?

Výstraha pre národ.

A ak sa národ nepoučil, ako hovoríte?

Zjavenie je zaklopanie na dvere. Nie diktatúra. Či je to kňaz, policajt, obyčajný človek, každý ohrnie nos a povie: lož. Každý to zjavenie berie ako lož. Ale ono to de facto nie je lož, je to signál. Varovanie. Že bude horšie. A to je celé. I to zjavenie, ktoré prišlo, nie je zapísané v papieroch celé. Keby som bol povedal všetko, dávno by som visel.

Bolo vám odovzdaných sedem tajomstiev, ale dve ste ešte nepovedali.

Keby som ich prezradil, zabili by ma. Verte mi.

Existuje nejaké posolstvo Panny Márie, ktoré by sa dalo zverejniť?

Keby som chcel povedať pravdu, musel by som mať povolenie z Vati­kánu, to za prvé. A za druhé, musel by som byť rozhodnutý povedať nahlas to, čo chcem povedať. A Vatikán by mi mohol poslať list, že on to vysvetlí, ale ja nesmiem.

Nie som k tomu kompetentný. Musel by som mať školy ako kňaz, keby som to chcel vysvetľovať. Toto by bolo vysvetľovanie načierno.

Keby ste to urobili, mohli by ste niečo spôsobiť?

Faktom je, že pravda v celom svete upadá. Úplne všade. Pretože viera už dnes mnohým ľudom nič nehovorí. Prišiel iný život, než sme si mysleli, a viera taký život nemôže zlepšiť.

Mne sa zjavoval Ježiš Kristus, vonku i doma. Ale tak už to nebude. Viera je oveľa slabšia.

Pýtal sa vás niekedy niekto na koniec sveta?

To je ťažké vyriešiť. Koniec sveta môže prísť jednotlivo alebo hromadne. Keď bude hromadný, tak to príde asi nejaká vojna a všetko zničí. A keď jednotlivo, tak to bude asi niečo iné. Ale tresty sú i tak. Ako vám hovo­rím, vy trebárs pôjdete do kostola, vaša žena nie, a už je z toho vojna. A máte viac zla než dobra. A tak je to v každej chalupe.

Prečo sa lži tak dobre darí?

Celý svet je založený na podvodoch. I televízia, všetko. A zjavenie je proti nim.

Ale vy ste nepodvádzali. Roky ste strávili pri vyšetrovaní, ponúkali vám hodne peňazí, aby ste všetko zapreli. Ale vy ste neklamali.

Prepáčte, ale ako by som Jej to mohol urobiť?