Panna Mária sa svojimi zjaveniami, na tomto mieste, osobne dotkla viacerých ľudí. Boli takí, ktorí nemali bezprostredný zážitok priamo na hore, ale na úplne inom mieste, či miestach. Každý zvláštnym spôsobom komunikoval s Matkou Božou, ktorá sa predstavila ako Kráľovná Turzovky. Takmer všetci, Máriou oslovení, až na jednu výnimku, boli muži. Muži z Turzovky, Moravy a Čiech. O prvom vyvolenom - Matúšovi Lašutovi - už reč bola. Na rade sú ďalší turzovskí vizionári.

Rodák z Čiech, zo zámožnej šľachtickej rodiny, je po nástupe komunizmu zbavený všetkého majetku. Je prinútený živiť sa ako robotník, ale naďalej vedie svetácky život. Po skorej smrti manželky dochádza k jeho duchovnému obráteniu. Zdokonalí si znalosti z kresťanského náboženstva a keďže ovláda viaceré svetové jazyky, dá sa do prekladania náboženskej literatúry, ktorá v tých časoch u nás jednoducho neexistovala. Za jeho nezlomnú vôľu byť v týchto zlých časoch apoštolom Kristovej cirkvi, ho Kristus sám odmeňuje v jeho 60-tich rokoch schopnosťou počuť jeho hlas, i hlas jeho Matky. Milosť duchovne sa stretávať s Matkou Božou mu vydrží až do jeho smrti v roku 1993. Zážitky, v posledných rokoch života ťažko chorého a na lôžko pripútaného pacienta, písomne zaznamenáva jeho druhá maželka Antonínka. Vďaka nej sa zachovala dokumentácia o duchovných stretnutiach s Ježišom a jeho Matkou.

Panna Mária niekoľkokrát naliehavo žiadala, aby sa stal apoštolom Turzovky. Podrobne rozprávala o Matúšovi Lašutovi, Aloisovi Lasákovi, Milostivom obraze, prameňoch a o mnohých iných detailoch, týkajúcich sa turzovského zjavenia. Samotnú Turzovku, o ktorej sa dozvedel priamo od Panny Márie, sa mu však dlho nedarilo navštíviť. Až raz, keď bol na služobnej ceste v Ostrave, mu zostalo trocha času a tak sa k tomu odhodlal. Na ceste do Turzovky, keďže sám nevedel, ako sa tam dostať, ho sprevádzala akási ženička v čiernych šatách, ktorej sa na autobusovej stanici v Ostrave predtým spýtal na cestu do Turzovky. Tá mu počas celej cesty v autobuse rozprávala o turzovských udalostiach a dokonca mu po vystúpení z autobusa ukázala aj chodník na horu. Vzápätí sa niekde stratila. Zmätený Karel sa vypytoval ostatných cestujúcich, kde sa podela, tí však tvrdili, že ju nielen nevideli, ale že celú cestu presedel na sedadle sám. Odpovede sa mu dostalo až po návrate do Prahy, keď mu Panna Mária oznámila: "VEĎ SOM SI ŤA TAM SAMA DOVIEDLA A TY SI MA NESPOZNAL."

Karel Židlický, na pokyn Panny Márie, vybral so svojich nespočetných zápiskov tie, ktoré sa týkali Turzovky a zhrnul ich do knižky s názvom Živá voda z Turzovky, či "Turzovské príbehy". Knižka bola v roku 1986 odovzdaná aj na Biskupskom úrade v Nitre. Sú v nej uvedené mnohé svedectvá a zážitky, či už priamo z turzovských pútí a jeho návštev na Živčákovej, ale i z jeho rozhovorov s Božou Matkou, týkajúcich sa Turzovky a Matúša Lašuta.

Páter, už ako bohoslovec často navštevuje horu. Jeden deň mu však zostane zapísaný v srdci celkom mimoriadnym spôsobom. Vchádza na známy chodník na Živčákovú, ale po pár minútach chôdze pocíti, že je dokonale dezorientovaný. Blúdi, aj keď každý návštevník tohto miesta vie, že nie je nijaký problém na horu trafiť. Stačí len kráčať po širokom chodníku priamo hore. Páter Kuběna sa však celkom tri krát vráti na začiatok chodníka. Celkom bezpečne poznáva jednotlivé body trasy, ktoré mal už z minulosti zafixované, avšak na miesto zjavenia sa nie a nie dostať. V jednej chvíli celkom rezignuje, doslova za vzdáva. Sotva sa však stihne zmieriť s tým, že dnes sa na miesto zjavenia asi nedostane, ocitne sas priamo na ňom. Bez vlastného pričinenia, doslova nevie ako. Je už neskoré popoludnie, na hore je sám a tak len súkromne odslúži svätú omšu a zíde do Turzovky. Tento svoj zážitok neskôr komentuje ako, boj diabla s človekom, ktorému za žiadnu cenu nechce dovoliť, vytrvalo navštevovať miesta, tak tesne späté s Ježišom Kristom a jeho Matkou.
Matúš Lašut svojho času predznamenal, že jeho stretnutie s Pannou Máriou, je len začiatkom zjavení. Sám o sebe tvrdil, že on ako drevorubač, je len nástrojom neba, ktorý dokáže urobiť len jednoduchú a základnú robotu. Príde vraj niekto, kto jeho hrubú prácu premení na umelecké dielo. Tejto jeho predpovedi sa dostalo naplnenia v osobe pátra Kuběnu.
Už ako mladík, mal Metoděj niekoľko mystických zážitkov s Božou Matkou. V obave, aby ho nenavádzali k pýche a zlu, zasväcuje sa Panne Márii, ktorá ho neraz doslova viedla po jeho ceste, aby bol raz pripravený prijať a spoznať mystický význam Turzovky. Ako správca farnosti v Křepicích, dostáva mozgovú príhodu a musí byť hospitalizovaný. Čiastočne ochrnutý a takmer slepý trávi čas na nemocničnom lôžku. Jedna farníčka, zo skupiny ľudí, čo sa modlili za jeho uzdravenie, mu v poslednej nádeji prináša vodu zo Živčákovského prameňa. Na 20. výročie zjavenia Panny Márie Matúšovi Lašutovi, 1. júna 1978, sa na nemocničnej izbe stane zázrak. Sám páter Kuběna o tom neskôr napíše :
"Bol som sám v nemocničnej izbe. Dovliekol som sa ku dverám a oprel som sa o ne, aby nikto nemohol vojsť. Ozvali sa vo mne pochybnosti, ale vzápätí ma akási výrazná myšlienka napomenula : UZDRAVENIE PRIPÍŠ TURZOVSKEJ PANNE MÁRII! Tu sa ma zmocnila absolútna istota v Božiu pomoc.Takú dôveru som nikdy nepociťoval. Vtedy som si v duchu povedal: Panna Mária, ja viem, že by som mal konať deväťdňovú pobožnosť k Tebe, za svoje uzdravenie, ale deväť dní je pre mňa príliš mnoho. Prosím ťa, uzdrav ma hneď! Zbožne som sa prežehnal a vodu naraz vypil. Polohlasne som dodal: Panna Mária a teraz čakám! A čakal som.
Po necelej polhodine mi telom prebehlo ľahké chvenie a odrazu som bol úplne zdravý. Lekárom som nič nepovedal, lebo vládol ateizmus a ako sa vo Svätom písme hovorí - nehádžte perly sviniam. Avšak ľuďom z farnosti som odkázal, že ma uzdravila turzovská voda.
O rok po tejto príhode, na sviatok Najsvätejšej Trojice, som sa išiel poďakovať Panne Márii Turzovskej na miesto zjavenia, na Živčákovú. Výzdoba tu bola veľmi skromná, no cítil som, že toto miesto je mimoriadne premodlené. Svojou velebnosťou a vznešenosťou vyvolávalo dojem, akoby tu stál veľký neviditeľný chrám.
Musím sa priznať, že už mnoho rokov u mňa existuje osobná väzba na Svätého otca Jána Pavla II., hoci som s ním nikdy nebol v osobnom kontakte. V roku 1981, niekoľko dní pred atentátom na neho, som mal často akési vnútorné nutkanie neustále sa zaňho modliť. V máji som dokonca na tento úmysel zorganizoval vo farnosti prevideľné motlitby. 13. mája 1981 sme sa dozvedeli o atentáte v Ríme. Vtedy som pochopil význam svojich motlitieb a zároveň som vo svojom duchovnom srdci poznal, že Svätý otec sa z toho dostane. Zakrátko na to som sa vracal z prechádzky do ústavu, keď som zrazu zbadal, že na ceste pred vedľajším vchodom stojí Svätý otec Ján Pavol II.. Bol oblečený v tmavých občianskych šatách. Išiel mi v ústrety a mlčky, no radostne ma vítal. Šiel so mnou ešte pár krokov a nechal ma odísť do ústavu. Chápal som to ako poďakovanie za pomoc pri šťastne prežitom atentáte. Miesto, kde pápež stál, mi natrvalo ostalo v pamäti."
Sedem rokov po uzdravení z porážky, je páter Kuběna opäť nútený navštíviť nemocnicu. Má absolvovať vopred dohodnutú operáciu prietrže. Pred odchodom do nemocnice, priamo na mieste, kde mal videnie Svätého otca pred jeho duchovným zrakom vyrástol z ničoho nič asi trojmetrový stĺp, v strede ktorého sa neustále točil silný víchor. Spočiatku nerozumel tomuto videniu, avšak vzhľadom na to, že toto zjavenie malo svoje pokračovanie aj pri hospitalizácii v nemocnici s menšími prestávkami celé dva týždne, nakoniec sčasti pochopil. O tomto záźitku opäť sám hovorí :
"V piatok 26. apríla som odrazu uvidel, ako asi pol metra od stropu začali vyvierať z dvoch skalnatých pahorkov pramienky vody. Táto voda ako vodopád vtekala do akejsi prírodnej nádrže, umelo vydlabanej v skale. Keď sa nádrź naplnila, začala sa z nej voda valiť v mohutnom vlnení smerom ku mne. Vlnenie sa jagalo v nádhernej zlatej farbe a iskrilo zvláštnym životom. Rozhodne to nebola prirodzená voda, ba zdalo sa mi, že nebola ani hmotná. No vlnenie žilo akýmsi neznámym životom, biblicky vyjadrené: bol to prúd živej vody. Len omilostený zrak to môže pochopiť. Keď sa zlaté vlnenie priblížilo ku mne, zmenilo sa na zlatú hmlovinu. Z vyššieho vnuknutia som nastavil zlatým vlnám svoju narušenú chrbticu, aby mohla byť vyliečená. Neuvedomene som tak nastavil i svoju ťažkú povahu, česť a charakter, aby ho živé vlnenie uzdravilo. A skutočne, bol som úplne preniknutý tou zlatou hmlovinou, ktorá zahrnula moje vedomie nevýslovnou blaženosťou. Boli to jedinečné pocity! Telesné utrpenie pritom úplne nezmizlo, ale stalo sa duchovne užitočným. Všetko, čo ma v období ťažkej totality poškvrnilo a zaťažilo moju osobnosť, toto zlaté vlnenie zmylo a vyriešilo. Vedel som, že tu vystupujm, ako zástupca ľudstva. Až dodatočne som pochopil i symboliku tohto obmývania chrbtice. Znamenalo to, že Panna Mária Turzovská dokáže z Božieho poverenia naprávať narušené charaktery, liečiť povahy a navracať k usporiadanému životu podľa desatora.
Mal som milosť pozorovať tento jav celé dni. Zlaté vlnenie na mňa pôsobilo úchvatne a jedinečne. Bolo iskrivé, nepriehľadné, ale najmä živé, akýmsi vyšším neznámym životom. Tento život som pociťoval v tej chvíli akosi aj v sebe. Potom som začal vnímať, že pod mohutným živým vlnením sa rozprestiera akási tajomná Hlbina. Nedokážem slovami opísať tento jav. Viem len, źe priestor pod vlnením mal trojuholníkový tvar a že táto mlčanlivá Hlbina bola základnou súčasťou mohutného zlatého vlnenia, a to veľmi dôležitou.
Tajomná Hlbina, ktorú som neskôr pochopil ako obraz Najsvätejšej Trojice, postupne začala rodiť zvláštne častice, vytvoriac akoby perokresbu ženy, ktorá sa ihneď premenila na organické ženské telo v bielych šatách. Spodnú časť tela jej zahaľovalo zlaté vlnenie. Vnímal som, že táto záhadná žena sa ponáhľa svojim milovaným na pomoc, akoby prichádzala z veľkej diaľky. Iskrivo, no zároveň láskavo na mňa pohliadla. Bola plná duchovnej vitality, obklopená kráľovským majestátom. Široko rozovrela svoju náruč smerom ku mne, ako k zástupcovi ľudu a slávnostne, akoby v extáze lásky, zvolala : "JA SOM PANNA MÁRIA TURZOVSKÁ!"
Zmocnila sa ma radosť, bez pochybností. Pri rozjímaní som si uvedomil, že je to vlastne priama odpoveď na moju otázku, či je turzovské zjavenie pánovi Lašutovi pravé. Akoby mi tým povedala: "Áno. Ja som Panna Mária Turzovská." Tým mi potvrdila pravosť svojho zjavenia v Turzovke a zároveň preukázala svoj kráľovský majestát. Potom jej postava opäť zmizla.
Postava Panny Márie sa ukázala iba raz. Pochopil som, že ostáva prítomná ako prúd zlatej živej vody, teda v inej dimenzii. Akoby tým symbolizovala, že k človeku neprichádza vždy priamo a hneď, ale cez prekážky, rôznych ľudí a udalosti, ba aj v rôznej intenzite. Tento jav prebiehal v nemocnici celých 14 dní a po mojom návrate do domova dôchodcov na Žernuvke trval ešte niekoľko dní v mojej izbe.
Ďalších osem rokov bolo naplnených zdanlivo márnym čakaním na vnuknutie Ducha Svätého, ohľadom jednotlivých detailov zjavenia. Vedel som, že nič z toho, čo som videl, nebolo náhodné, i to, že každý detail je dôležitý pre pochopenie významu tohto zjavenia. Zároveň som si bol vedomý toho, že to nemôže byť ľudsky "vymudrované", ale tak, ako mi bol ukázaný mystický zjav, musí mi byť ukázané aj jeho vysvetlenie.
Až v júli roku 1995 som si uvedomil zvláštnu podvojnosť. Miesto, na ktorom stál pápež v mojom videní, je presne to isté, na ktorom som o niekoľko rokov neskôr uvidel mystický stĺp. Keď som si v mysli porovnával obidve tieto udalosti, ktoré spájalo jedno a to isté miesto, ako ohnivý blesk prebehlo mnou silné poznanie, že onen tajomný stĺp má posvätný biblický význam a jeho bližšie vysvetlenie nájdem v 1. knihe Mojžišovej, 28. kapitole."
Biblia na tomto mieste opisuje, že starozákonný patriacha Jakub postavil stĺp na mieste, kde mal videnie rebríka, ktorý spájal Nebo so Zemou. Vo videní pochopil, že sám Boh schádza k ľuďom na Zem a zároveň dovoľuje, aby Boží ľud komunikoval so samotným Nebom. Na tomto mieste vyriekol pamätné slová: "Toto je dom Boží a Brána nebeská!" Hlboko si uvedomoval posvätnosť tohto miesta a preto ho označil spomínaným posvätným stĺpom.
Páter Kuběna túto podobnosť so svojim videním komentuje:
"Obdobne je to i na začiatku mystického zjavu Panny Márie Turzovskej. Tu sa tiež objavil zvláštny stĺp, akoby posvätený víchrom Ducha Svätého. Za ním nasledoval mystický úkaz živej vody. Keďže sa celý dej týkal Turzovky, na ktorej skutočne vyteká živá, uzdravujúca voda, vnímal som to ako obdobu toho, čo sa stalo Jakubovi. Preto ma postava patriarchu Jakuba priviedla k poznaniu, že Turzovka je také isté sväté miesto, na akom stojí posvätný Jakubov stĺp. Bola to pre mňa odpoveď na mnohoročnú otázku, čo je to Turzovka. Mal som v tom istotu a stratil som akékoľvek pochybnosti! Preto som presvedčený, že Turzovka je miesto sväté, zjavenie bolo pravé a hora na Živčákovej je dom Boží a Brána nebeská.
Nedopusťme preto ďalšie kompromitovanie a pustošenie Turzovky, ako sa to udialo v dobách bezbožnej totality. Nech toto posvätné miesto zostáva pre všetkých domom Božím a Bránou nebeskou, kde Nebo komunikuje so Zemou. Nech je duchovným Jeruzalemom - centrom Božieho ľudu - ako pevný hrad, ktorý zastaví zhubný materializmus našich čias a nech je našim rebríkom do Neba. Obdivujme duchovnú mnohostrannosť tohto pútnického miesta. Štyridsať rokov ponižovania už vari prinieslo duchovné ovocie a je očistené od chýb minulosti, aby sa mohlo stať žiariacim drahokamom na mape pútnických miest."
V areáli kaplnky na Živčákovej dnes už skutočne stojí pamätný stĺp, ako zhmotnený symbol mystického stĺpa z videnia pátra Kuběnu. Bol posvätený 20. októbra roku 2002.

Šesť rokov po zjavení Matúšovi Lašutovi, 1. novembra 1964, sa Mária Matejová, rodená Haferová, ponáhľa na svätý kopec nad Turzovkou, aby zachránila, čo sa ešte zachrániť dá. Ako pred každým sviatkom, tak aj teraz, pred sviatkom Všetkých Svätých, komunistickí posluhovači z blízkeho okolia podpálili na mieste zjavenia všetko, čo sa podpáliť dalo. Nestalo sa to prvý raz a nebude to ani posledný. Kto toto miesto dobre pozná, len ťažko pochopí, ako je možné, že sa nikdy plamene nerozšírili na ostatný les. Aj tentoraz je na Živčákovej všetko na popol. Mária stojí nad hŕbou popola, na ktorý sa zmenila spústa obrázkov a iných predmetov, ktoré ľudia od poslednej podpaľačskej akcie, na horu poprinášali. Je to zúfalý pohľad. Zo zamyslenia ju vytrhne hlas patriaci ženičke, oblečenej v čiernych šatách, ktorá z popola vytiahne akýsi obrázok a podávajúc jej hovorí: "POZRI, MARIENKA, TOTO NEZHORELO, VEZMI TO A USCHOVAJ." Marienka sa zahľadí na obraz a chce sa dať do rečí z neznámou. Tá však medzitým niekam zmizla a ani nikto s okolostojacich ju viac nevidel. Na obrázku bola postava Panny Márie s Ježiškom obhorená tak, že sa jej tela ani odevu plameň nedotkol s výnimkou rany na krku Božej Matky.

Od toho dňa bol obraz v dome Haferovcov, kde sa naň chodili pozerať ľudia. Istá Nemka Greta Fisherová, ktorá Živčákovú navštívila tesne pred ťažkou operáciou (bola chorá na rakovinu). Po návrate do Nemecka mohli lekári v nemocnici skonštatovať jej úplné uzdravenie a preto od tej doby často navštevovala toto miesto. Raz sa skontaktovala s nálezkiňou obrazu a požiadalu ju o zapožičanie kvôli fotografovaniu. V hotelovej izbe, premýšľajúc o tom, ako je možné, že obraz v ohni nezhorel, ale sa takmer dokonale zachovala silueta Panny Márie s Ježiškom, dostala odpoveď priamo od Nej. Objavil sa pred ňou obraz v pôvodnej kráse, len bol akoby živý. Z oboch strán nad Božou Matkou videla dvoch anjelov, akoby ochraňovali ju, aj jej syna. V tej chvíli dostala príkaz : "Takto daj obraz zreštaurovať!" Obraz bol po dohode s Haferovcami odvezený do Nemecka 12. októbra 1966. Tam bol zreštaurovaný do súčasnej podoby. Na Slovensko sa vrátil až po takmer troch desaťročiach - 25. septembra 1994. Dňa 16. októbra 1994, na prvé výročie posvätenia živčákovskej kaplnky, bol obraz slávnostne vystavený a umiestnený na čelnú stenu, nad obetný stôl. Od toho dňa je neustále na očiach pútnikov, ktorí každodenne navštevujú turzovskú horu.