Kostol Sant' Andrea al Quirinale je baroková sakrálna stavba v hlavnom meste Talianska - Ríme. Jeden z klenotov rímskej barokovej architektúry a majstrovské dielo slávneho Gianlorenza Berniniho. Po kostole il Gesù a kostole Sant'Ignazio di Loyola je tretím rímskym kostolom jezuitskej rehole.

Alfonz Ratisbonne pochádzal z francúzskeho Štrasburgu, z jednej z najbohatších a najvplyvnejších rodín židovskej komunity. Jeho starší brat Teodor konvertoval na kresťanstvo a v roku 1830 bol vysvetený za katolíckeho kňaza. Stal sa veľkým ctiteľom Nepoškvrnenej, na ktorej príhovor sa denne modlil aj za svojho brata Alfonza.
Alfonz plánoval svatbu so svojou priateľkou Florou. Ešte pred tým sa však rozhodol, že navštívi Izrael. Počas cesty urobil nepredvídanú a neplánovanú zastávku v Ríme. Písal sa rok 1842, Alfonz mal 28 rokov. V Ríme prišiel do kontaktu so skupinou horlivých francúzskych katolíkov. Mnohí z nich boli konvertiti, medzi nimi aj priateľ jeho brata Teodora - barón de Bussiéres, pôvodne luterán. Barón prosil priateľov, aby sa modlili za Alfonza. On sám ho presvedčil, aby si dal na krk slávnu zázračnú medailu, ktorú Panna Mária odovzdala svätej Kataríne Labouré.
Po týchto udalostiach chcel Alfonz opustiť Rím a pokračovať ďalej vo svojej ceste. Nejaká tajomná sila ho však prinútila, aby sa tam ešte zdržal. 20. januára 1842 sprevádzal baróna de Bussiéres na pohrebe jeho známeho v Kostole svätého Andreja. Alfonz pre svoj postoj ku katolíkom nemal vôbec záujem ísť s ním do kostola, preto zostal čakať v kočiari. Po chvíli ho však premohla zvedavosť a aspoň nakukol dnu. A tu sa stalo to, čo ho ako blesk z neba radikálne zasiahlo.

Takto opisuje Alfonz Ratisbonne návštevu kostola, ktorá mu radikálne a navždy zmenila život:
"Z ničoho nič som sa začal cítiť zaplavený zvláštnym nepokojom a videl som padať akoby závoj predo mnou. Kostol sa mi zdal tmavý, okrem jednej kaplnky, v ktorej sa koncentrovalo všetko svetlo. Neviem, ako som sa ocitol na kolenách pred mramorovým oltárom v tej kaplnke. Bol som v druhej časti kostola a medzi mnou a kaplnkou bolo mnoho vecí, ktoré mi bránili v priamej ceste k nej. Zrazu som sa ocitol v kaplnke a zdvihol som oči k svetlu, ktoré silno žiarilo. Vtedy som uvidel na oltári živú, majestátnu, prekrásnu svätú Pannu Máriu. Podobala sa tej, ktorej obraz som nosil na medaile. Viackrát som sa usiloval pozdvihnúť k nej svoje oči, ale jej jas a môj rešpekt mi to nedovolili. Uprel som teda oči na jej ruky a videl som v nich výraz odpustenia a milosrdenstva. Tými istými rukami urobila gesto, ktorým mi dala najavo, aby som zostal kľačať. V jej prítomnosti, i keď mi nepovedala ani jediné slovo, razom akoby úderom som pochopil hrôzu stavu, v ktorom som sa nachádzal, deformáciu hriechu a zároveň krásu viery v evanjelium. Naraz som všetko pochopil..." 

Pri východe z kostola bozkával zázračnú medailu a hovoril takmer nezrozumiteľné slová o Božej láske a o milosrdenstve Panny Márie. Keď prechádzal okolo rakvy zosnulého, povedal: "Koľko sa modlil za mňa tento pán!" Toho pána však vôbec nepoznal. Bol to priateľ baróna de Bussiéres, veľmi horlivý katolícky šľachtic de La Ferronay, ktorý zomrel neočakávane pred dvoma dňami na infarkt. Barón mu už predtým niekoľkokrát rozprával o mladom židovi zo Štrasburgu. A až po jeho smrti sa prezvedelo, že šľachtic požiadal svojho spovedníka o dovolenie, aby smel obetovať svoj život za obrátenie toho izraelitu, ktorého ani osobne nepoznal. Boh prijal túto ponuku života a Alfonz to vo svojom mystickom zážitku pochopil.
O jedenásť dní neskôr sa dal pokrstiť a prijal meno Mária. V roku 1848 bol vysvätený za kňaza. S bratom Teodorom založili Kongregáciu Našej Panej zo Sionu. Jej poslaním je napomáhať obráteniu židov na evanjelium.
Alfonz zomrel v roku 1884 ako 70-ročný vo Svätej zemi v Ain Karim. Blahoslavený pápež Pius IX. ustanovil riadny kánonický proces skúmania zázračného obrátenia.